Je to temný film

po menších študentských filmoch stojíš teraz pred prvým veľkým celovečerným filmom. Kým sa k nemu dostaneme, ako si sa vlastne dostal k réžii?

Môj nástup do života bol trochu oneskorený. Na strednej škole ma vzdelanie ani politika nezaujímali. Prišiel som domov spotený zo skejtu, šiel som spať a na druhý deň znova. Na výšku som sa hlásil s vedomím, že pôjdem na najľahšie prijímacie pohovory, aké nájdem.

to bola vtedy podľa teba réžia?

Áno, tam chceli iba film a poviedku. Pri skejte sme si robili videá, to mi prišlo ľahké a čítal som veľa beletrie, tak to druhé tiež. Mal som predstavu, že film vie asi zrežírovať každý, veď kameraman natočí, herec zahrá a režisér čo? V tom som sa trochu mýlil. Prijali ma len preto, že sa im páčil môj film, z vedomostného testu som mal jeden bod z desiatich. Potom ma profesori dosť tvrdo kresali, keď som niečo nevedel. A to bolo dobré.

prečo?

Lebo som si až vtedy, okolo dvadsiatky, začal uvedomovať, že naokolo je aj nejaký širší svet, nejaká politika, spoločenské problémy, kontext. V študentskej tvorbe som zachytával svet dospievania, aký som zažil: točil som o pouličnej komunite, ako nás naháňali náckovia, ako veľa kamarátov skončilo na drogách, padli do kindergangov, obchodu s drogami, záložne, výklenky. To boli moje témy.

kedy si sa odstrihol od vecí, ktoré boli riešením tvojich osobných zážitkov, a prešiel si k témam, ktoré majú širší presah?

V jednom momente som si uvedomil, že film pre kiná nie je lacná záležitosť a skladajú sa naň aj občania tejto krajiny. Mal by teda niečo vrátiť spoločnosti, ktorá si ho, takpovediac, zaplatila. Film by z môjho pohľadu mal slúžiť ako spoločenská sebareflexia. Trochu sa aj bojím, či som sa v tomto smere až priveľmi neutvrdil a nevnímam to celé trochu zúžene.

poďme teda k filmu Ostrým nožom. Je to snímka voľne inšpirovaná kauzou vraždy Daniela Tupého. V roku 2005, keď Daniela zavraždili, si mal sedemnásť. Vnímal si vtedy, že sa stalo niečo spoločensky desivé?

Vnímal som to, ale v rámci svojej uzavretej komunity. Bežne sme chodievali štyria-piati chalani skejtovať na Istropolis alebo do Sadu Janka Kráľa, a zrazu sa odniekiaľ vyrojilo tridsať náckov. To sa už dnes nestáva, vtedy to bolo bežné. Zrazu všetko stíchlo a potom niekto zakričal: „Utekajte!“ Dostali sme občas aj bitku, nie do krvi, len sme schytali kopanec do chrbta, vzali sme skejt do rúk a zdrhli kade ľahšie. To bolo všetko. Zrazu Daniela Tupého zabili kúsok od miesta, kde sme sa každý deň stretávali. Vtedy sme sa dosť zľakli. Nechodili sme veľmi z domu, ostalo ticho.

chodili ste do Sadu Janka Kráľa skejtovať aj potom?

Áno. Toho, čo sa v spoločnosti dialo po vražde, sa totiž vyľakali aj náckovia a takmer úplne sa vtedy vyparili. Vtedy bola Bratislava bez náckov a my sme sa cítili najslobodnejší.

čo ťa priviedlo k tomu, že si si tému Danielovej vraždy vzal za látku celovečerného filmu?

Vždy som to cítil hlboko v sebe, bolo to osobné. Jakub Viktorín, producent filmu, bol pankáč a mal v minulosti podobné skúsenosti s náckami. V tej téme bolo zároveň veľa nášho, ale malo to aj celospoločenský presah.

no dobre, ale náckovia v tom boli ten nepriateľ, ktorého si zažil na vlastnej koži. Druhý nepriateľ bol skrytejší: skorumpovaní politici, súdy, vyšetrovatelia. Kedy ti to došlo, že to nie je iba o náckoch?

Od začiatku sme vedeli, že niečo v systéme nie je v poriadku, ale naplno nám to došlo až pri prieskume. Vedeli sme, že je v tom korupcia, ale nevedeli sme presne, aké mala prejavy a dôsledky. Pôvodne sme chceli robiť film o skorumpovanom policajtovi, ale potom prišiel náš český dramaturg Ruda Suchánek a povedal: „Kluci, vždyť to je příběh těch rodičů.“ Najskôr sme nechceli, zdalo sa nám, že to bude nuda. Čoskoro sme pochopili, že ten film musí scitlivieť diváka a dať mu tú hroznú možnosť byť v koži rodiča, ktorý príde o svoje dieťa. Preto je hlavnou postavou tohto filmu otec a to, čím si prešiel. Až vtedy sme si, paradoxne, uvedomili, aké to má politické konotácie.