vyštudovali ste rastlinnú biotechnológiu. Čo to je?
Rastlinnú biotechnológiu som absolvoval v roku 1993, keď sa tento odbor pokladal za perspektívnu disciplínu, ktorá bola na veľkom vzostupe. Keď sa ma môj otec pýtal, čo to teda študujem, pokúsil som sa mu to nejako vysvetliť, a on na to zareagoval veľmi jednoznačne: „Aha. Čiže ide o to, ako urobiť zlato zo žumpy.“
a bolo to naozaj tak?
Ten odbor vtedy predstavoval širokú škálu vecí: od priemyslových výrobkov, na ktoré sa využívali živé organizmy, napríklad v kvasnom priemysle, až po vtedy len v plienkach existujúce génové manipulácie v rastlinách. Tá druhá oblasť sa rozvinula tak veľmi, že dodnes poriadne ovplyvňuje a v budúcnosti ešte viac ovplyvní nielen hospodárstvo, ale aj život okolo nás. Mohli by sme tu hovoriť o GMO organizmoch, ovečke Dolly alebo spomenúť úpravy ľudského genómu. No za dvadsať rokov, odkedy už nie som na škole, sa v tom odbore všeličo zmenilo a mne ostali v hlave už len čriepky. Našťastie tie zaujímavé.
aké napríklad?
Povedzme mykoríza, prepojenie húb a rastlín. Nájdeme ju napríklad v lese. Už dlho sa vie, že huby a stromy si vzájomne odovzdávajú živiny a organické látky, no nové výskumy ukazujú, že spolu aj nejakým spôsobom komunikujú, alebo dokonca tvoria spoločenstvá, kde silnejší dokážu ochrániť toho, kto je práve v problémoch. Mykoríza v lese vzniká spontánne, no dnes už ju dokážeme rastlinám aj naočkovať – či už ide o rajčiny alebo pelargónie. A tým sme späť pri biotechnológiách, lenže ja už dnes biotechnológ nie som. V laboratóriu som od školy nebol, stal sa zo mňa novinár v oblasti rastlín a záhrady.
ste autorom niekoľkých detských kníh, ktorých hlavnou témou sú zväčša živé organizmy.
No, najviac to asi vidieť práve na Rastlinopise, Hávedníku a v knižke Ako zvieratá spia, v ktorej som však len spoluautorom, ktorý sprevádza obrázky textom. Nie som autorom celkovej koncepcie tej knihy.
čo vás priviedlo k tomu, že ste začali písať takéto knihy pre deti?
Vlastne ani neviem, prečo píšem pre deti. Nejako sa mi to tak stalo. Začal som s tým ešte počas vysokej školy, keď som písaval také žartovné rozprávky, ktoré som rozdával kamarátom a oni sa na tom dobre bavili. A tak z toho vznikla moja prvá knižka Plesk! z roku 1997. A potom už vychádzali ďalšie a ďalšie. Stále som bol presvedčený, že sú to knihy pre deti, hoci by sa to malo páčiť aj dospelým.
mám takú hypotézu, že písať pre deti je náročnejšia úloha než niečo písať a vysvetľovať pre dospelých. Je to tak?
Máte úplne pravdu. Detská autorka Tereza Horváthová hovorí o mojich knižkách, že sú to encyklopédie príbehom. Zdá sa mi to výstižné pomenovanie. K všetkému tomu, čo v prírode vidím a čomu nejako rozumiem, chcem pridať vždy aj nejaký príbeh a napísať ho tak, aby mu deti rozumeli. Keď chodievam čítavať deťom do knižníc, občas vidím, ako upadá ich pozornosť, keď čo i len na chvíľu zabŕdnem viac do odbornosti a odkloním sa od príbehu. Ale to neplatí len u detí, rovnako je to aj s dospelými.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.