na myšlienku napísať knihu o československých legionároch Dreams of a Great Small Nation (Sny veľkého malého národa) ste prišli po vašej ceste na Sibír v roku 1993. Aké boli vtedy vaše skúsenosti s týmto trpko skúšaným územím?
V živote to už tak býva, že vám niekto medzi rečou povie, že sa niekde niečo významné stalo, a vy sa potom vyberiete navštíviť to miesto. Tak som sa aj ja vybral na Sibír. Dostal som do rúk rôzne materiály, ktoré však boli veľmi povrchné, až detinské. Bolo tam síce množstvo faktov o Sibíri, o tom, že je to veľké, úžasné územie s množstvom príbehov. No o československých legionároch, ktorí na Sibíri majú aj malý pamätník, tam toho bolo len zúfalo málo.
čo znamená málo?
Asi dva-tri odseky na konci textu o prvej svetovej vojne, kde sa hovorilo o tom, že tam vyslali zhruba 50-tisíc mužov, ktorí prechádzali naprieč celou Sibírou. To bolo všetko, čo som o tom vedel. Uvedomoval som si, že podstatné udalosti vojny sa odohrávali predsa len v Európe a jednoducho som nedokázal pochopiť, prečo niekto poslal tých vojakov tam, na ten opustený koniec sveta.
a tak ste sa rozhodli preskúmať, čo sa tam vlastne stalo.
Áno, keď som sa vrátil do Spojených štátov, začal som ako prvé pátrať po knihách. Ostal som však rozčarovaný z toho, keď som zistil, že v angličtine som nenašiel ani jednu serióznu knihu, ktorá by sa o tom zmieňovala.
ani jednu?
Našiel som asi tri až štyri knihy z 20. a 30. rokov, v ktorých sa čo-to spomínalo. Netvrdím, že boli vyslovene zlé, ale neboli to ani dobré knihy. Nebola v nich napríklad nijaká bibliografia. Prekvapovalo ma, že Američania nevedia o legionároch nič. No potom mi ktosi povedal, že v kníhkupectve našiel knihu jedného z legionárov. Bývalý poručík Gustav Bečvář napísal v roku 1939 knihu memoárov, ktorá sa volala The lost legion; a Czechoslovakian epic (Stratená légia: československá epopeja). To bolo konečne niečo dobré, spomienky, ktoré mohli poslúžiť ako zdroj.
lenže to boli iba memoáre, nie historický opis.
Presne tak, nebol to nijaký hĺbkový výskum. Takže mi neostávalo iné, ako skúmať ďalej a ďalej, až kým som neprišiel na to, že mi zostáva len takú knihu napísať. Po celý čas som sám seba obviňoval z prílišného entuziazmu, ktorý hraničil s naivitou a neinformovanosťou. Stále som chcel poznať dôvod toho, prečo o československých légiách neexistuje v USA ani jedna kniha. No nijaký taký dôvod som nenašiel.
tú knihu ste potom písali takmer dvadsaťtri rokov. Zmenil sa medzitým váš pohľad na príbeh vzniku Československa?
Jednoznačne. Ako chlapec som o Československu nemal ani poňatia. Vedel som azda len toľko, že to bola za druhej svetovej vojny mníchovská republika, aspoň tak sme sa to učili v škole. Potom som vedel, že v tej krajine vládol dlhé roky komunizmus. A to bolo asi tak všetko. Bolo to priveľmi plytké školské poznanie. Neskôr som našiel knihu o boľševickej revolúcii v Rusku v roku 1917, kde sa československí legionári síce spomínali, no boli v nej vykreslení ako spiatočníci, reakcionári vo vzťahu k vtedajšej sovietskej idei socializmu a pokroku. Pre Rusov to boli iba zlí chlapci.
a vás to prekvapilo, lebo legionárov ste nemali za tých, ktorí stáli na zlej strane.
Čím viac som o tom čítal, zisťoval som, že legionári, ktorí mali byť podľa Rusov konzervatívnymi reakcionármi, neboli vôbec konzervatívci, pravičiari. Väčšina z nich boli socialisti a ľavičiari. Keď som si pozrel výsledky volieb v Rakúsko-Uhorsku krátko pred prvou svetovou vojnou, zistil som, že sociálna demokracia vtedy získala veľkú časť hlasov. Masarykova manželka Charlotte aj Edvard Beneš boli členmi sociálnej demokracie, a boli jej aktívnymi členmi. Napokon, väčšina Čechov a Moravanov boli socialisti. Česi a Slováci v tom čase vstúpili do svojho hviezdneho národného momentu, do momentu oslobodzovania sa spod monarchického útlaku. Bola to pravá chvíľa československého nacionalizmu.
„Neverím, že ideológia svetovej komunity dokáže čo i len trochu uspokojiť bežného človeka.“
ale vy tento nacionalizmus odlišujete od súčasných nacionalizmov, ktoré sa spájajú so šovinizmom.
Iste, bolo to čosi celkom odlišné. Bol to až Benito Mussolini, kto zmenil nacionalizmus na čosi fašistické a odporné. Podobne to bolo v prípade Slobodana Miloševića a jeho chápania nacionalizmu. Ale obrátim to teraz skôr na seba: Som Američan a cítim sa tiež vlastenec, čo sa u mňa nijako nespája s vyhraňovaním sa voči iným etnikám či náboženstvám, lebo v Amerike ich žije veľa. Som teda americký nacionalista? Mám len rád svoju krajinu, svoju skvelú krajinu – a to je všetko.
toto máte na mysli pod nacionalizmom?
Nacionalizmus je iný výraz pre komunitu a ľudia chcú žiť v komunitách, v ktorých sú im spoločné určité hodnoty. Dnes sú krajiny ako Azerbajdžan, Bosna, Čečensko, Gruzínsko, Kosovo, Macedónsko, Moldavsko, Náhorný Karabach či Ukrajina zmietané v konfliktoch so zvrátenými podobami nacionalizmu. No národná suverenita a občianska hrdosť akéhokoľvek národa by mala byť rešpektovaná, lebo toto je jediný „udržateľný“ nacionalizmus, ktorý robí národ silným a bezpečným dokonca aj pri medzinárodnej spolupráci.