svoju kariéru v polícii ste začali ako okresný vyšetrovateľ v Banskej Bystrici, potom ste pôsobili ako krajský vyšetrovateľ aj ako riaditeľ odboru všeobecnej kriminality. Ak sa nemýlim, dobré meno vám urobilo hlavne vyšetrovanie banskobystrického bosa podsvetia Mikuláša Černáka.
Bol som členom tímu, ktorý pracoval na Černákovi. Začali sme niekedy v roku 1997, boli sme štyria vyšetrovatelia a štyria operatívci. Podľa mňa to bola vysoká škola vyšetrovania. Začali sme na dvadsiatich riadkoch textu. Keď som prvýkrát videl, s čím prišli operatívci, povedal som, že ho nemáme šancu dať ani do väzby. Z dvadsiatich riadkov však vzniklo šesť a pol tisíca strán a asi sedem skutkov. Začali sme na vydieračkách a skončili ekonomickou trestnou činnosťou a na vražde Szymaneka, ktorú sa nám síce na súde nepodarilo dokázať, ale o tri roky bol za ten skutok odsúdený.
mikuláš Černák je opäť na scéne, vo väzení začal rozprávať a jeho výpovede škodia aj ľuďom, ktorí mali kedysi v spoločnosti vysoké postavenie, napríklad exminister Pavol Rusko. Ako čítate toto Černákovo konanie?
Černáka všetci jeho najbližší opustili a on sa asi rozhodol, že v tom nechce zostať sám. Zrejme hrá o zvyšok života, lebo po 25 rokoch môže požiadať o podmienečné prepustenie, a tým pádom je tam šanca, že by sa ešte mohol dostať na slobodu.
na prípade Černák ste sa teda kariérne „vyšvihli“.
Na začiatku sme však utrpeli fiasko. Celá Černákova skupina sa nám totiž v noci pred zákrokom rozpŕchla. Urobili sme asi dvadsať prehliadok domových a iných priestorov. On však dostal echo, naskákali do áut a zmizli. Zostali len niekoľkí, menej významní členovia skupiny. V prvý deň vyšetrovania však bolo z dvadsiatich riadkov 30 strán textu. To, že sme nezadržali hlavných aktérov, však celé vyšetrovanie spomalilo. Ten čas sme využili na to, aby sme dali dokopy dôkazy. Potom sa Černák sám prihlásil na polícii, presvedčený, že všetko je v poriadku. To bol začiatok jeho konca, lebo z väzby sa dostal až po štyroch rokoch, už len na pár mesiacov. Kým bol vo väzbe, mnohí svedkovia sa pomaly odhodlávali vypovedať. Priamo však vypovedal len jeden svedok, ktorý doteraz žije pod cudzím menom niekde v zahraničí.
prečo ste vy osobne išli do polície?
Pochádzam priamo z Banskej Bystrice, z úplne štandardného prostredia. Mama bola učiteľka, otec robotník, mám dvoch bratov. Po skončení Vysokej školy dopravy a spojov som si začal hľadať po vojne uplatnenie. Polícia mladého človeká láka, tak som si skúsil podať prihlášku. V roku 1991, keď prepustili mnohých ľudí a otvorili sa dvere novým, mi ponúkli miesto dopravného inžiniera a dva dni predtým, ako som mal nastúpiť, mi ponúkli aj miesto vyšetrovateľa. Prijal som ho a neľutujem to doteraz. Mal som vtedy 24 rokov.
vyvrcholením vašej kariéry bol post šéfa Úradu boja proti korupcii, ktorý ste zastávali dva roky za Radičovej vlády. Ako ste sa k tomu dostali?
Viedla k tomu dlhá cesta. Keďže v tíme, ktorý vyšetroval Černáka, sme boli dobrá partia a mali aj dobré renomé, stalo sa z nás jedno z oddelení vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti pod Jozefom Šátekom. Keď vznikala korupcia, z tohto oddelenia sa stal Odbor boja proti korupcii – stred. Odtiaľto som sa dostal k boju proti korupcii a k ekonomickej trestnej činnosti. A v roku 2010 prišla ponuka riadiť Úrad boja proti korupcii.
ponuka prišla od vtedajšieho policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka. Po dvoch rokoch ste odišli na post policajného pridelenca do Washingtonu, kde ste boli štyri roky. Prečo ste odišli?
Odišiel som pre politické zmeny a v polícii to funguje tak, že na dôležité posty sa dosadzujú ľudia, ktorí majú dôveru nového vedenia. Ja som nebol ani v pásme dôvery, ani nedôvery, ale bol som zmierený s tým, že odídem do civilu, dokonca som už mal na stole aj zaujímavú ponuku. Nakoniec mi ponúkli aj Ameriku, prijal som to a bolo to veľmi zaujímavé obdobie.
post pridelenca vám zas ponúkol minister Robert Kaliňák. Ako je možné, že ste dokázali byť zadobre aj s nezmieriteľnými politickými rivalmi – aj s Danielom Lipšicom, aj s Kaliňákom?
Nejde o priazeň. Viem, že na Slovensku je tendencia nálepkovať ľudí – ten je lipšicovec, ten je Kaliňákov človek. V Bystrici nás zas nálepkovali, že sme palkovci. Robotu som sa však vždy snažil robiť bez ohľadu na politickú príslušnosť a posty, ktoré som zastával, som nedostal z vďaky za nejaké bočné služby.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.