v rámci prípravy na film Čiara ste sa bavili s rôznymi ľuďmi zo slovensko-ukrajinského pohraničia, prevádzačmi, colníkmi aj policajtmi. Aký je návod na to, aby vám títo ľudia začali rozprávať o svojej nelegálnej práci?
Bolo to ešte v roku 2013, keď sme s producentkou Wandou Adamík Hrycovou vycestovali do dedinky Ubľa, vzdialenej asi dva kilometre od slovensko-ukrajinských hraníc. Pre miestnych sme boli, samozrejme, cudzí. Vyzerali sme ako partička bratislavských intelektuálov, ktorá prišla na exotický východ a všetci si nás preto obzerali. Prvý moment, ktorý nám veľmi pomohol, bol, že odtiaľ pochádza Wandina mama. Každý druhý človek bol teda jej bratranec alebo sesternica. Absolvovali sme desiatky rozhovorov s policajtmi a colníkmi, no aj s bývalými pašerákmi a prevádzačmi.
ako tie stretnutia prebiehali?
Prišli sme do miestnej krčmy Ubľanka a v rámci socializačného procesu sme nabehli na podobný životný rytmus ako miestni. To znamenalo pravidelné požívanie tvrdého a lacného alkoholu. Doteraz si pamätám kombo zložené z dvojitej vodky a akejsi ružovej limonády, ktoré stálo asi osemdesiat centov. Keď sme začali deň týmto, po chvíľke sa dostavil pocit družnosti a človek nadobudol pocit, že z tých ľudí aj vytiahne nejaké informácie. Pre tých ľudí však bolo najdôležitejšie uistiť sa, že nerobíme film o nich, ale natáčame fiktívny príbeh, ku ktorému iba zbierame podklady.
„Vyzerali sme ako partička bratislavských intelektuálov, ktorá prišla na exotický východ a všetci si nás preto obzerali.“
stačil vám takýto rešerš?
Takáto komunikácia mala svoje hranice. Pre ľudí sme celý čas zostali cudzincami, aj preto si dávali pozor, čo nám povedia. Krčmové reči mali tiež isté obmedzenie a keď sme pochopili, že ďalej to takto nepôjde, museli sme sa posunúť inam. V tom nám dosť pomohol Wandin bratranec, ktorý nás sprevádzal nielen po slovenskej časti hranice, ale aj po tej ukrajinskej. Vďaka nemu sme sa dostali aj k jednému ukrajinskému prevádzačovi. Tu boli užitočné aj rodinné väzby, bez ktorých by sme do tohto sveta pravdepodobne vôbec neprenikli.
tie rodinné väzby sú výrazne prítomné aj vo filme.
Je to jedna z prvých vecí, ktorú sme na východe zaregistrovali. Ľudia majú k sebe veľmi blízko na citovej báze, čo obhajujú pokrvnosťou. Nadobudli sme pocit, že ten priestor nie je rozdelený hranicou, ale tvorí vákuum, v ktorom sa všetci poznajú. Nerozdeľujú sa na Slovákov a Ukrajincov, ale sú príslušníkmi a obyvateľmi zvláštnej zóny, ktorá tam celkom prirodzene funguje.
čo vás ako cudzinca na slovensko-ukrajinskom pohraničí prekvapilo?
Najmä silný príklon k určitému mysticizmu. Ide o tradície a zvyklosti, o ktorých som v živote nepočul ani nečítal. V dedinke, v ktorej sme bývali, nesvietilo v noci pouličné osvetlenie. Jediný moment, keď sa lampy rozsvietili, bol pohreb. To preto, aby duša zosnulého vďaka pouličným lampám našla cestu do nebeských brán. Druhá výrazna vec bola, keď sme boli v Sobranciach, na policajnej stanici, kde je takzvané monitorovacie centrum. Miestnosť pokrytá desiatkami obrazoviek, na ktorých vidíte obrazy z kamier z dvoch tretín slovensko-ukrajinskej hranice. Keď nám jeden z operátorov prehrával videá, na ktorých prechádzali zástupy migrantov, pozerali sme sa na to síce cez monitor obrazovky, ale mali sme pocit, že sledujeme niečo nesmierne tragické. Tam sa začal rozvíjať aj motív, ktorý sa dostal aj do finálnej podoby filmu, hoci iba v malej miere.
prečo?
Stavba celého filmu bola pomerne komplikovaná cesta.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.