Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fakty musia mať farbu a vôňu

.martin Mojžiš .rozhovory

Koncom minulého roka sa stal nenápadný učiteľ z Levíc hviezdou televíznych obrazoviek. Dôvod? Nič pikantné. Len to, že tridsaťtrikrát po sebe vyhral vedomostnú televíznu súťaž Duel. Slavo Hlásny.

Fakty musia mať farbu a vôňu

na Slovensku sú ľudia známi z rôznych dôvodov, ale len málokto je známy vďaka svojim vedomostiam. Vám sa to podarilo, a to dosť netradičným spôsobom – prostredníctvom televíznej súťaže. Ako ste sa k tomu dostali?

Prihlásil som sa. Dúfal som, že ak motyka vystrelí, možno si trochu prilepším. K televíznym súťažiam som bol už skeptický, vedel som, že nerozhodujú len vedomosti a keby aj, so svojou mentálnou pohotovosťou som vtedy nebol príliš spokojný. Už viacej zabúdam, nie je to, ako keď som mal osemnásť-devätnásť.

je zvláštne počuť niečo také od človeka, ktorý sa preslávil práve svojou fenomenálnou pamäťou.

Pamäť mi vcelku slúži, no necítim sa výstrelkom prírody. Skôr som bol vždy zvedavý a baví ma nachádzať súvislosti. Nutkanie spoznávať bude mať asi niečo do činenia so životaschopnosťou. Sám som bol prekvapený, čo všetko z hlavy vydolujem. Štvú ma veci, ktoré nepoznám. Ale čo sa súťaží týka, tam je niekedy prílišné poznanie na škodu – človek má pred témou rešpekt. Ten, kto nemá predstavu o komplexnosti daného odboru, má väčšie sebavedomie, čo sa vypláca, lebo tie otázky sú tam zväčša také... ľahšie.

rekordný počet výhier v televíznej súťaži, to sú aj určité peniaze, aj určitá sláva. A tá vie človeka zaskočiť. Zaskočila sláva Slava Hlásneho?

Nechcel som byť známy. Ja som introvert, bolo pre mňa vždy pohodlné byť schovaný niekde v dave. No nie ísť s davom. Nemám potrebu exhibovať, na druhej strane, nie som ani trémista. Pokladal som súťaž za menšinovú záležitosť a dúfal, že si ma nikto známy nevšimne. No chytil sa toho bulvár, lebo len čo ide o peniaze, je to pre ich čitateľov atraktívne. Niečo iné sú bežní ľudia vyjadrujúci mi svoj obdiv na fórach, na ulici, v škole. Stále neverím, že hovoria o mne, ba nabádajú ma na väčší vstup do verejného života. Zatiaľ márne čakám, že sa to skončí a vrátim sa do svojej anonymity. No na to už možno nemám nárok. Nečakaným a možno i pozitívnym zistením je, že po dlhšej ére individualizmu sa ľudia naliehavo potrebujú stotožniť so známymi príkladmi a fandiť niečomu konštruktívnemu. Dezilúzií už bolo dosť. Ten výrazný deficit vzorov je ešte zosilnený tým, že v nedávnej dobe prišli veľké sklamania, napríklad v oblasti politiky.

hovoríte o Procházkovi?

(Dlhšie ticho.) Teda, toto som nečakal hneď v úvode! Netajím sa tým, že som aj Procházku videl ako šancu. Som rád, že som ho napokon nevolil, takže mám čisté svedomie. Ale zdá sa, že sme ho viacerí neodhadli správne. Až do volieb som v ňom videl potenciál a vo výhradách voči nemu mi chýbali konkrétnosti. Tie výhrady zaznievali aj z pravicových kruhov, čo som chápal ako prejav prirodzenej rivality.

ukázalo sa, že to boli oprávnené výhrady.

Samozrejme. A je to veľká škoda, pretože on vedel byť aj „ľudový" a použiť aj populistické metódy. Myslím, že zdravý populizmus bez nejakých klamstiev je potrebný pri mobilizovaní väčšej časti voličov. Síce sa tu objavujú vážení, múdri, slušní a kultivovaní ľudia, no to sa zdá pre politiku málo. Ja by som už konečne rád videl nejakého dobrého a poctivého populistu. Je hrozné, že od Dzurindu sa v tej lepšej časti spektra nezjavil líder ako on, pri všetkých jeho nedostatkoch.

„Dobré veci v školstve prežívajú navzdory systému, vďaka bláznom a nepoučiteľným idealistom.“

lenže Dzurinda aj Procházka sú ukážkou toho, že ak človek začne používať populizmus, tak postupne rezignuje na slušnosť a časom ho to zomelie.

Som rád, že sa teraz odpútame od politiky, lebo toto je širší problém. To riziko tu vždy je, ale aj slušnosť by mala mať svoje hranice. Napríklad ja niekedy pri diskusiách už strácam trpezlivosť, zdá sa mi, že si treba viac dupnúť. Prečo sú tí nevychovaní takí hluční a sebavedomí? Prečo sú kultivovaný prejav, tolerancia a trpezlivosť tou druhou stranou videné ako slabosť? Veď aj my vieme používať vulgarizmy! Máme nimi šetriť, aby sme ich nedevalvovali, ale niekedy sú namieste. Hovorí sa, že neandertálci nevyhynuli, ale sa asimilovali a sú stále medzi nami. Ak s nimi zaobchádzate civilizovane, ešte viac ich to irituje. Jeden človek ma napríklad v diskusii neustále vulgárne očierňoval, prisudzoval mi inú sexuálnu orientáciu a pod. Slušne som to komentoval ako chorobnú potrebu chlapca upozorňovať na seba, vlastne také volanie o pomoc. Veľmi rýchlo som sa od neho dozvedel, že som Žid a pred plynom ma zachránilo iba to, že som vypadol z vagóna.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite