ako sa obmieňajú generácie, mení sa aj politické uvažovanie, a často je ovplyvnené vlastnosťami týchto generácií. O generácii Z sa hovorí, že chce pomoc štátu aj v tom, čo generácia X prenechávala na slobodu spoločnosti. Ale kým to preberieme, povedzme si, čo vlastne máme na mysli, keď hovoríme o generáciách. Lebo dnes sa tie generácie jednak prekrývajú a jednak sa akoby striedajú rýchlejšie. Kedysi bola generácia naozaj generáciou – od narodenia až po vek, keď človek začal privádzať na svet ďalšiu generáciu, teda povedzme približne dvadsať rokov. Dnes je to akoby trochu inak, možno aj preto, že sa spoločnosť rýchlo mení?
Začnime, ako sa hovorí, od začiatku. Je to naozaj tak, že v minulosti boli generácie ohraničené širším časovým obdobím, a bolo to predovšetkým preto, že zmeny v spoločnosti neboli také rýchle ani také hlboké. A po druhé, každá generácia, ktorú označujeme ako generáciu s veľkým G, je charakteristická niečím veľmi významným, čo sa odohralo v jej formatívnom období. V minulosti to boli predovšetkým revolúcie, vojny, pandémie alebo iné veľmi radikálne spoločenské zmeny. Taká udalosť už potom tú generáciu sprevádzala celý život. Karl Mannheim, nemecký sociológ, hovoril, že každá generácia sa stáva skutočnou generáciou vtedy, keď si niečím takým prejde približne do 25. roku života. Vtedy sa naozaj vytvorí ako generácia niečím spájaná a už sa nikdy úplne nevymaní z prostredia, v ktorom vyrástla a ktoré formovalo jej vnútorný svet. Len na okraj poviem, že pod vplyvom Karla Mannheima som trochu viac porozumel, čo sa skrýva za postojmi tej generácie alebo niektorých ľudí z nej, ktorí napríklad nevedeli zabudnúť na Slovenský štát a stále sa k nemu vracali. Alebo som trochu inak vnímal ľudí, ktorí si prešli päťdesiatymi rokmi a napriek tomu, že neskôr videli, akým zvláštnym smerom sa reálny socializmus vyvíja, nikdy sa už nedokázali úplne odpútať od toho, že kedysi spolu budovali trate mládeže. Po prečítaní Karla Mannheima som lepšie pochopil, že ich svet sa v ich zásadnom formatívnom období naformátoval takým spôsobom, ktorý sa už nedá úplne zmeniť. Nie každý je schopný byť dostatočne reflexívny, spochybniť to, čo vidí, a prípadne si priznať niečo veľmi nepríjemné – že sa mýlil. To platí napríklad pri ľuďoch, ktorí uveria nejakej ideológii alebo nebodaj radikálnej náboženskej denominácii či sekte. To ich sformuje do určitého pohľadu na svet. A veľa ľudí má potom problém priznať si, že jednoducho šliapli vedľa.
čiže keď hovoríme o generáciách ako o skupinách ľudí, ktoré sú formované určitými zásadnými udalosťami, tak takto vnímané generácie dnes nutne trvajú kratšie, pretože tie udalosti a zmeny idú za sebou v hustejšom slede?
Áno, to, že sa dnes generačné obdobia jednak skracujú a zároveň sa viac prelínajú, by nás vlastne nemalo prekvapovať. Zároveň však treba povedať aj zásadnú vec a ľuďom so znalosťou spoločenských vied to napadne hneď – generačné rozdiely bývajú často preceňované. V mnohých ohľadoch sú menšie než rozdiely spôsobené rozdielmi vo vzdelaní, sociálnou príslušnosťou, triedou, kultúrnym prostredím, rozdielom medzi mestom a vidiekom. A niekedy sú významnejšie aj rozdiely medzi jednotlivými krajinami, hoci dnes mnohí tvrdia, že tieto rozdiely už nie sú také veľké, lebo sme vytvorili globálnu civilizáciu a všetci sa pohybujeme v online prostredí, ktoré je do veľkej miery podobné. No aj tak to prostredie nie je všade totožné. A preto sa aj jednotlivé generácie medzi krajinami a kontinentmi stále odlišujú. Nie je pravda, že by boli úplne rovnaké. Uvediem krátky príklad, ku ktorému sa možno ešte dostaneme z inej strany. Generácia Z býva niekedy obviňovaná z ľahostajnosti alebo nezodpovednosti. Lenže veľmi záleží na tom, kde. Ak to na Slovensku naozaj niekto takto pozoruje, môže to byť okrem iného aj dôsledok vyššej miery anómie v spoločnosti, v ktorej títo ľudia vyrastali. Nemôžeme sa preto čudovať, že sa v niektorých ohľadoch správajú inak než staršie generácie. Čiže generačné rozdiely by som rozhodne nepreceňoval. Nie sú jedinou dimenziou, cez ktorú sa treba na spoločnosť pozerať, hoci sú určite jednou z tých, ktoré treba vnímať citlivo. A ešte jedna vec – to, že sa dnes rozprávame o generáciách a že jedna generácia považuje tú druhú za zvláštnu, niekedy za sebeckú, inokedy za príliš precitlivenú alebo príliš prísnu, je príbeh, ktorý sa neustále opakuje a je univerzálny. Je to jednoducho staré ako civilizácia sama.
už z antiky poznáme výroky o tom, že mladí nemajú úctu k starším a podobne. Moja generácia X bola kritizovaná, keď sme dospievali, že si nič nevážime, nič nevieme oceniť. A my sme na to podľa mňa odpovedali veľmi pádne: „Áno, rozumieme, a čo si presne máme vážiť? Napríklad tento systém, v ktorom žijeme, komunizmus ktorý ste vy alebo vaši rodičia pomáhali budovať, hoci mnohí aj nedobrovoľne, ale priviedli ste nás práve do tohto sveta?“ To bola otázka, ktorú sme kládli našim rodičom. Takto nejako na nás pozerá teraz generácia Z?
Áno, toto je otázka, ktorú vyslovuje generácia Z. Tá naša generácia, generácia X, hovorí mladým ľuďom: „Pozrite sa, čo sme pre vás vybudovali. Nemáte ani potuchy, v čom sme vyrastali my a akými problémami sme si museli prejsť.“ A generácia Z, nehovoriac už o generácii Alfa, nám vzápätí povie – a treba uznať, že vo veľkej miere oprávnene: „Dobre, niečo ste vybudovali, budovali ste kapitalizmus, ale pozrite sa, ako to dopadlo. Systém je hlboko sociálne nespravodlivý, klimatická zmena sa prehlbuje tak rýchlo, že my budeme dožívať v úplne dystopickom svete. Týmto sa nám chcete pochváliť?“ Toto je ich odpoveď.
chápem, skúsenosť je neprenosná – generácia Z neporozumie, v čom som napríklad vyrastala, tá generácia to nezažila, nemá to pre ňu rovnaký význam. Ale rozdiel medzi mnou a nimi je, že ja terajšie úzkosti zažívam tiež, aj ich úzkosť pociťujem veľmi hlboko – napokon, do generácie Z patria moje deti. A presne preto, že som zažila svet v čase svojho dospievania aj tento súčasný svet, tak viem porovnať, prečo je to dnes napriek všetkému lepšie. A vtedy dôjde k tomu momentu, že toto skrátka generácii Z neviem vysvetliť – a možno je to tak správne.
Lebo to je zase o tom, že každý vek je iný. V istom veku jednoducho nemáme skúsenosti, ktoré sme ani nemohli získať. Prečítať si o niečom, dokonca tomu aj porozumieť, je jedna vec. Ale precítiť to a ísť do hĺbky je vec druhá. A to, čomu hovoríme životná skúsenosť, je neprenosné. V tomto zmysle sa generácie navzájom vždy ovplyvňovali. Úloha seniorov bola pre druh Homo sapiens nesmierne dôležitá. My sme dokonca ako druh úspešní práve pre túto ich úlohu. Existuje síce viacero teórií, ale v tomto panuje zhoda: že náš úspech stojí na spôsobe našej komunikácie, na sofistikovanosti tejto komunikácie, a tiež na vysokej miere kohézie, súdržnosti. A práve preto, že sme mali vysokú mieru kohézie, vedeli sme sa učiť od starších – a to bolo kľúčové.
„Nech si zoberieme akúkoľvek ľudskú skupinu v minulosti, mali sme vysokú mieru súdržnosti a vedeli sme si navzájom pomáhať a pestovali sme si schopnosť empatie.“
úcta k starším bola požadovaná a stala sa súčasťou prikázaní aj v náboženstvách. To zrejme znamená, že po prvé nebola automatická – nie je to niečo, čo by sme v sebe ako druh mali úplne prirodzene – a po druhé sa považovala za civilizačne výhodnú.
Áno, ale aj to sa vedelo iba na základe skúsenosti. Mladí úplne pochopiteľne nemali so staršími veľkú trpezlivosť. Len pripomeniem, že v prvotnopospolných spoločnostiach, najmä tých migrujúcich, nomádskych, bola úcta k starším predsa len trochu iná ako neskôr. Napríklad nomádi v južnej Afrike, krováci – Sanovia –, keď sa vydávali na dlhú cestu, prinútili pred ňou starších členov kmeňa vyliezť na strom a potom tým stromom triasli. Ak sa niekto neudržal, nechali ho na mieste. Je to nesmierne kruté a dnes si to nevieme predstaviť. V ich podmienkach to ale zabezpečovalo prežitie skupiny, pretože vedeli, že jeden zoslabnutý človek by ich mohol zdržať natoľko, že by zahynuli všetci. Z tohoto sme sa však my ľudia tvoriaci civilizácie vymanili a úcta k starším sa začala systematicky vyžadovať. A, pochopiteľne, tak ako všetko, čo sa musí v spoločnosti upevňovať, pretože vieme, že to funguje a prináša výsledky, bola vložená aj do náboženských pravidiel. Úplne rovnako ako mnohé ďalšie príkazy a zákazy – veď prečo napríklad moslimovia a Židia dostali zákaz jesť bravčové? Nie preto, že by to bola nejaká univerzálna hodnota, ale preto, že bravčové mäso sa v podmienkach, v ktorých žili, kazilo najrýchlejšie. Bolo nebezpečné. No ako prinútiť ľudí, ktorí nevedia čítať ani písať a žijú ďaleko od centier, aby takéto pravidlo dodržiavali? Tak ho vložíte do náboženstva. A týmto spôsobom sa zabezpečilo, že ho budú rešpektovať. Aj úcta k starším sa musela opakovane potvrdzovať ako dôležitá hodnota, pretože najmä mladým sa mohlo zdať, že starší ich iba zdržujú, že už spoločnosti neposkytujú žiadny prínos, nemajú funkciu. Práve preto je základom náboženských etík – v našom prostredí kresťanstva – aj moderného humanizmu to, že sme si osvojili úctu k starším. Niekto namietne, že nie všetci jednotlivci si ju vždy zaslúžia, a je to tak, no my nemôžeme pravidlo meniť od človeka k človeku. Práve preto, že ide o skupiny, ktoré sú zraniteľnejšie a viac ohrozené rôznymi problémami, sme sa zhodli, že spôsob, akým sa k nim správame, definuje našu civilizáciu. Dnes sa podľa mňa celkom správne hovorí, že vyspelosť kultúry sa pozná podľa vzťahu ku všetkým marginalizovaným skupinám alebo k ľuďom, ktorí majú v živote nejaký hendikep. Toto naozaj platí. Keď sa človek pozrie na rôzne krajiny sveta, nájde aj ekonomicky chudobnejšie štáty, ktoré však majú veľmi vysokú úctu k ohrozeným a marginalizovaným ľuďom a správajú sa k nim s dôstojnosťou. V niektorých ohľadoch si dokonca myslím, že lepšie ako my.
akoby v spoločnostiach zápasili dva pohľady: jeden, že treba mať úctu k starším a k marginalizovaným, a druhý ide až absurdne utilitaristickou cestou: čím vlastne tieto skupiny prispievajú? Ale práve ten príspevok starších do spoločností musel byť v časoch, keď neexistoval iný spôsob uchovávania poznania, užitočný – najmä ak bol starší človek ešte mentálne zdatný a vedel analyzovať?
Áno. Ale nejde len o priamy úžitok z poznania. To, čo nás odlišuje od ostatných živočíchov – dokonca aj od ostatných primátov – a čo z nás urobilo úspešný druh, je veľmi vysoká schopnosť komunikácie a zároveň, čo je ohromne dôležité, sociálna súdržnosť. Nech si zoberieme prakticky akúkoľvek ľudskú skupinu v minulosti, mali sme vysokú mieru súdržnosti a vedeli sme si navzájom pomáhať a pestovali sme si schopnosť empatie. To sa u ostatných primátov objavuje iba v náznakoch.
PETER HOMOLA/OPEN AIGenerácie Z a Alfa sú digitálni domáci, ktorých pohľad na svet formujú technológie. Hľadajú algoritmické a systematické riešenia pre problémy, ktoré im zanechali staršie generácie.
čiže už aj to, že si ľudia pomáhali a že pri tej pomoci spolupracovali, bolo faktorom, ktorý budoval spoločnosť?
Presne tak, to budovalo spoločnosť. Práve tým, že sme vybudovali spoločnosť, sme boli vôbec schopní v danom prostredí prežiť. To je aj odpoveď na otázku prínosu starších ľudí. Je to prítomné v každej generácii. Odkedy je ľudstvo ľudstvom, mladí postupne dospejú k tomu, že uznávajú určitý typ kompetencií, ktoré starší majú a sú schopní ich odovzdať. Vždy sa síce objaví aj nejaké vymedzenie – že starší robia niečo zle alebo že sú to „dinosaury“ –, ale zároveň existuje aj schopnosť uznať ich kompetencie. V minulosti to vyzeralo tak, že starý člen kmeňa sedel pri ohni – často bol posledný, ktorý prežil, ostatní už boli mŕtvi – a odovzdával praktické skúsenosti aj zručnosti. Kde loviť, kde neloviť, kde je nebezpečenstvo, čomu sa vyhnúť. Zároveň však odovzdával základy kultúry. To bolo mimoriadne dôležité pre reprodukciu kmeňa, neskôr spoločnosti. Ľudstvo potom našlo spôsoby, ako poznanie zapisovať. Lenže aj tie písané texty musel niekto interpretovať. A väčšinou ich interpretovali práve tí, ktorí už mali skúsenosť s interpretáciou. Áno, mladí sú spravidla dynamickejší, rýchlejší, posúvajú veci dopredu, vedia sa nadchnúť pre spoločný cieľ. To všetko platí. Ale niekto musí ošetrovať širšiu skúsenosť a mať schopnosť ponúkať rôzne vysvetlenia. A s vekom prichádza ešte jedna vec, ktorú mladí väčšinou – samozrejme bez paušalizovania – majú v menšej miere. Je to pokora. Vedomie, že nikto nezažil všetko a že každá generácia môže mať svoj vlastný špecifický problém. Dvadsaťročný človek to môže intelektuálne pochopiť, ale nie vždy to dokáže precítiť.
hovorí sa, že generačná priepasť je dnes väčšia než kedysi, najmä pre technológie a rýchlo sa meniaci svet. A tiež sa hovorí, že poznanie, ktoré ľudia počas života nadobudli, akoby prestávalo byť v ich starobe pre mladších použiteľné – lebo svet sa mení tak rýchlo, že človek vo veku sedemdesiat, osemdesiat či deväťdesiat rokov už nemôže svoje skúsenosti aplikovať na dnešnú dobu tak, aby boli mladým užitočné. Ale stále asi platí ten prínos odovzdávania niečoho vyššieho, niečoho, čo presahuje praktické skúsenosti – odovzdávanie kultúry, ktorú ste spomínali.
Určite.
PETER HOMOLA/OPEN AIÚloha medzigeneračného dialógu je kľúčová, pretože bez mladých chýba spoločnosti dynamika a bez starších hrozí strata životnej skúsenosti. Každý vek prináša iný typ kompetencií.
ale nevidíme dnes väčšiu generačnú priepasť práve kvôli tomu rýchlo sa meniacemu svetu?
Vidíme. Opäť sa na to môžeme pozerať rôznymi spôsobmi. Jednak sme naozaj uprostred zásadnej paradigmatickej zmeny. Vstúpili sme do úplne iného prostredia. Jedna či dve generácie si formovali hodnoty akoby na inej planéte – z hľadiska ekonomického usporiadania, noriem aj technológií. A potom sa zrazu ocitli v úplne inom štádiu sveta, v ktorom sa veľmi ťažko orientujú. To neznamená, že sú všetci mimo. Vôbec nie. Používa sa však pekný pojem: staršie generácie sú digitálni migranti, zatiaľ čo generácia Z a generácia Alfa sú digitálni domáci. Je to rozdiel v socializácii, v osvojovaní kultúrneho kapitálu a vytváraní zvyku. Úplne formatívnych je pre človeka prvých päť či šesť rokov života. Kultúrny kapitál, ktorý vtedy získame, sa už zásadne nemení. Mení sa vzdelanostný, sociálny, finančný kapitál, ale kultúrny už iba veľmi málo. Čiže ak je niekto socializovaný v prostredí strednej Európy, po šiestom roku života je z neho Stredoeurópan. Ak je niekto socializovaný v moslimskom prostredí v Saudskej Arábii, bude z neho mladý moslimský Arab. Ak takého človeka z toho prostredia vyberiete vo veku troch rokov, dokážete ho naformovať takmer do čohokoľvek. Ak ho vyberiete ako desaťročného, celý život už bude v tej novej kultúre istým spôsobom nomádom. Môže sa výborne prispôsobiť, ale stále bude nomádom. A presne toto sa stalo aj generačne. Generácie X a do značnej miery aj Y sú už iba návštevníkmi novej doby, zatiaľ čo generácie Z a Alfa sa do nej narodili. To je ten skutočný stret. Ja by som ten paradigmatický prerod prirovnal k akémusi tresku. Takéto zmeny sa diali aj v minulosti, len neboli také prudké. Vznik prvých civilizácií alebo priemyselná revolúcia prebiehali celé generácie. Preto tam nemalo čo „tresknúť“. Ľudia mali čas prispôsobiť sa.
No dnes sú zmeny ešte niekoľkonásobne rýchlejšie. Tak prečo si myslíme, že ich ľudia spracujú bez problémov? Že to nebude mať vplyv na ich duševné zdravie, na rozpad sociálnej súdržnosti či na spôsob komunikácie medzi ľuďmi? Veď napokon práve so sociálnymi sieťami a digitalizáciou súvisí jedna veľmi zaujímavá vec. Mladšie generácie majú obrovské množstvo kontaktov. Lenže tie kontakty sú často digitálne, rýchle a neraz povrchné. My si ešte pamätáme dlhé rozhovory, keď sme s niekým sedeli päť hodín a rozprávali sa. Chcel by som vedieť, kedy naposledy niekto z generácie Z alebo Alfa sedel s niekým medzi štyrmi očami a päť hodín sa pokojne rozprával a nenechali sa pritom vyrušovať. Niečo, čo bolo pre minulé generácie úplne prirodzené.
to sú zrejme nesmierne podstatné veci pre vývoj jednotlivca?
Áno. Alebo schopnosť hĺbkovo čítať. Sadnúť si a celý deň čítať. Napríklad štrnásť hodín v kuse. Nechcem paušalizovať, ale obávam sa, že by sme dnes nenašli veľa ľudí z generácie Z a Alfa, ktorí by celý deň čítali a naozaj by sa do toho ponorili.
tých pár však môžu byť tí určujúci jednotlivci pre ďalší vývoj spoločnosti.
Áno, ako to bolo napokon vždy. To s hĺbkovým čítaním je mimochodom veľmi zaujímavý medzigeneračný rozdiel. Hĺbkové čítanie bolo v stredovekej Európe typické iba pre mníchov v kláštoroch, ktorí tvorili úplne zanedbateľné percento populácie. Zvyšok bol v podstate negramotný alebo veľmi málo gramotný. Dnes už negramotnosť prakticky neexistuje. Ale je možné, že hĺbkové čítanie zostane opäť iba záležitosťou veľmi malej skupiny ľudí. Väčšina bude vedieť čítať, ale je dosť pravdepodobné, že za celý život nebude schopná prečítať ani jednu knihu krásnej literatúry, pretože ju jednoducho nedokáže dočítať.
BORIS NÉMETH
generácia Z vidí mnohé reálne problémy. Zároveň má však väčšiu túžbu po riešeniach zhora, dokonca po zmene systému – niektorí revolúciou, ale väčšina skôr povie: „Nech štát stropuje ceny, nech sa ľuďom ľahšie žije. Nech toto alebo tamto garantuje štát.“ Keď sme vstupovali z neslobody do slobody, generácia X mala to šťastie, že do nej vstúpila mladá, vyformovali sme si nové návyky, ale zachovali sme si spomienku na neslobodu, obmedzovanie kultúry, našej obľúbenej hudby, filmov a podobne. Do nového systému sme vchádzali s optimizmom a hoci ten optimizmus neskôr dostal údery, z formatívnych rokov nám zostalo základné presvedčenie, že sloboda si svoje problémy vyrieši, síce niekedy pomaly a bolestivo, ale predsa. A toto sa nám nepodarilo preniesť na ďalšiu generáciu ako zmysluplnú skúsenosť. Mnohí ľudia generácie Z dnes skôr hovoria: „Toto by mal riešiť štát, toto by mala riešiť vláda, je super, keď systém poskytuje veci zadarmo.“ Snažím sa to vnímať chápavo, ale obávam sa, že tomu celkom nerozumiem. Ako to vidíte vy?
Začnem tým, že mladšie generácie Z a Alfa sú viditeľne paternalistickejšie. Sú presvedčené, že štát by mal byť schopný zasiahnuť tam, kde trh zlyháva a kde zlyhali predchádzajúce generácie. To stále opakujú: „Zanechávate nám svet, ktorý je veľmi čudný.“ Majú však zároveň určitý nadhľad. A to myslím pozitívne. Na rozdiel od predchádzajúcich generácií už len tak ľahko neuveria nejakej čierno-bielej ideologickej konštrukcii, že trh vyrieši všetko, alebo naopak, že štát má byť všemocný a má riešiť úplne všetko. V tomto zmysle nemajú jednoznačnú odpoveď. Ale veľmi dobre vedia, čo nechcú. Majú v sebe veľa revolučnosti v tom, že odmietajú mnohé riešenia minulosti, pretože cítia, že všetky priniesli svoje problémy. Je to veľmi podobné ako v politike. Keď sa obzrú späť, vidia, že v skutočnosti žiadna odpoveď, ktorú prinieslo posledných takmer 240 rokov od Francúzskej revolúcie, nebola úplne dokonalá. Či už išlo o rôzne formy korporativizmu, parlamentnú demokraciu, teórie elít, alebo napokon marxistické prístupy. Nič z toho nefungovalo úplne a vždy to prinieslo nejaké externality – ekonomické, spoločenské alebo dnes napríklad klimatické. Preto hľadajú spôsoby, ako by veci mohli fungovať tak, aby boli zasadené do nejakého algoritmického rámca, pretože sú digitálne socializovaní. Nechcú počúvať o „neviditeľnej ruke trhu“, pretože tam nevidia žiaden algoritmus. A algoritmus, to je niečo, na čo sú od detstva zvyknutí. A preto hľadajú systémové riešenia.
je to dobre?
Áno. Otázka je, či ich budú schopní nájsť. Ale je dobré, že ich hľadajú. Druhá časť odpovede je, že ich pohľad na svet formujú digitálne technológie a spolu s nimi aj ideológia technologickej suverenity, ktorú im prinášajú ľudia ako Elon Musk, Mark Zuckerberg a ďalší. Tá im sľubuje slobodu, ale v skutočnosti vytvára nové formy závislosti, výrazne eroduje demokraciu a produkuje nové oligarchické štruktúry. Nie oligarchické štruktúry, aké poznáme na Slovensku – teda ľudí, ktorí niečo získali alebo ukradli v deväťdesiatych rokoch. Hovorím o oligarchii technologických gigantov, o technofeudáloch. Prečo to spomínam? Pretože tento typ technológií formuje myslenie mladých. Sú presvedčení, že čím budú technologicky vyspelejší, čím viac budú online a „plugged in“, tým budú slobodnejší.
takže sloboda je pre nich hodnota?
Absolútne. Je to jedna z najvyšších hodnôt ich života. Chvalabohu.
áno, to je dobré. Ale vnímajú aj to, čo môže slobodu ohroziť?
Práve to je to, že oni si neuvedomujú, že dôrazom na technologickú suverenitu a technologickú slobodu sa v skutočnosti ponárajú stále hlbšie do závislosti od ľudí, ktorých nikto nikdy nezvolil a ktorí postupne začínajú ovládať svet.
to je veľmi zlé.
Áno, to je.
obávam sa, že si neuvedomujú, akou hrozbou pre slobodu môže byť štát. Technológie podľa mňa ako hrozbu vnímajú, ale štát nie. Pritom práve tyrania štátu je stará hrozba, ktorá sa vracia s novou tvárou – a nová tvár je benevolentná, dokonca sľubuje záchranu pred technológiami.
Áno, presne tak. Práve preto si myslím, že prepojenie všemocného štátu, ktorý bude ochotný zneužiť moderné technológie sľubujúce slobodu, môže týchto ľudí úplne, poviem to takým pekným starým výrazom, ujarmiť. To je presne to, o čom kedysi písal Czesław Miłosz a ďalší v súvislosti s captive minds. Môže sa stať, že ľudia paradoxne skončia vo svete, v ktorom budú hlboko presvedčení, že sú slobodní. Na rozdiel od minulosti si už dokonca nebudú ani vedieť predstaviť, že by to mohlo byť inak. Nebudú k tomu nielen ochotní, ale nebudú toho ani schopní. A pritom v skutočnosti slobodní nebudú. To napokon veľmi dobre ukázal už film Matrix spred viac ako dvadsiatich rokov. Dnes, keď vidíme, ako technológie čoraz viac prenikajú do našej každodennej slobody, mnohí na to odpovedajú jednoduchou tézou: čím viac si pripojený, tým menej si slobodný.
o tom, či má AI obmedzovať štát, asi uvažujeme mnohí, lebo jej nástup a vzrast je hrozivý, ale vo mne sa vždy ozve otázka: Dobre, ale urobí to štát naozaj benevolentne a s dobrými úmyslami?
Presne tak. Ale práve v tomto momente sa ukazuje, aká dôležitá je skúsenosť takzvaných seniornejších generácií. To, čo dnes zažívam ja ako nastupujúci senior, je určitý odstup od reality. Viem pomenovať tieto nebezpečenstvá. A presne takto fungovali seniori aj v minulosti. Bolo to v inom kontexte, s inými témami, ale mechanizmus bol rovnaký. Takto to fungovalo, odkedy je ľudstvo ľudstvom. A práve toto je úloha medzigeneračného dialógu. To je celý ten príbeh. Samozrejme, vždy bude pretrvávať obojstranný pocit morálnej nadradenosti. Zo strany seniorov zaznieva: „My sme to vždy robili lepšie, sú isté osvedčené spôsoby, ktoré treba dodržiavať.“ No a tí mladí hovoria: „Dobre, ale vy ste už dinosaury. Ste neflexibilní. Strácate dynamiku a navyše ste pokazili svet.“ A mimochodom, to, že niekto pokazil svet, hovoria mladí starším už od čias Rímskej ríše. Opäť na tom nie je nič nové. Samozrejme, môže tam byť aj ekonomická disparita, ktorá tu vždy bola. Starší už majú svoje pozície vybudované a mladí sa snažia presadiť aj na úkor tých starších. A presne to isté budú o tridsať rokov znášať oni sami, keď sa bude mladšia generácia chcieť presadiť na ich chrbtoch. Ale práve preto by sme sa mali navzájom počúvať. Bez mladých nebude dynamika ani flexibilita. Iba so seniormi bude stabilita, ale nebude flexibilita.
takže sa stále navzájom v tej medzigeneračnej dynamike obohacujeme? Platí to napriek všetkému aj dnes? Napriek celej tej paradigmatickej zmene spoločnosti?
Myslím si, že to platí. Vždy by sme mali mať nejaký spoločný cieľ, spoločný svet. Je pravda, že ho strácame. Kedysi ním bola komunita, rodina. Všetky tie pojmy a inštitúcie postupne strácajú svoj pôvodný význam. Ale napriek tomu, že zmeny prichádzajú veľmi rýchlo, nezmenilo sa všetko. Nie je pravda, že by sme už žili, ako sa hovorí, na inej planéte.
BORIS NÉMETH
michal Vašečka Je sociológ a pedagóg. Venuje sa etnickým, rasovým a migračným štúdiám. Zaoberá sa i populizmom, extrémizmom a občianskou spoločnosťou. Dlhodobo pôsobí ako zástupca SR v Európskej komisii proti rasizmu a intolerancii pri Rade Európy. Pracuje na Ústave masmediálnej a marketingovej komunikácie. Je autorom knihy Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku a spoluautorom Stratégie rómskej integrácie do roku 2020. Je prodekan na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.