ty si tento rok rovnako ako ja absolvoval cestu po Spojených štátoch amerických. Patrím ku generácii, ktorá do roku 1989 neverila, že niekedy uvidí Ameriku, ba že sa vôbec dostane vedľa do Viedne. A hoci odvtedy prešlo už 35 rokov, vždy keď prekročím hranicu smerom na Západ – nieto ešte keď priletím do Ameriky –, mám pocit, že je to zázrak. Stále ma to neprešlo. Teba už áno?

Stále nie. A vychutnávam si ten pocit skoro každý deň, lebo teraz sa snažím chodiť do práce na bicykli, a keď idem domov, väčšinou si tú cestu predĺžim a dám si kúsok, len kúsok cez Rakúsko. Stále si to užívam, hovorím si, zasa to vyšlo, zasa som tam. Stále je pre mňa zázrak, že človek môže cestovať. A preto by asi mal.

a čo je to za silná vec, že to v nás zostalo 35 rokov? Už sme si mali zvyknúť, nie?

Nuž, to obmedzenie slobody za komunizmu bolo silné... a pre nejaký typ ľudí je to zrejme niečo zásadné. Ako sa hovorí, že pobyt vo väzení ťa zmení navždy. No tak aj pobyt v takomto „väzení“ ťa asi poznamená na celý život.

 

nie si typ človeka, ktorý niekam priletí alebo príde autom a potom tam týždeň len leží na slnku, a potom sa spálený vráti domov. Napriek tomu si cestovateľ, kde to v tebe vzniklo?

Ja v prvom rade nie som cestovateľ, som len človek, ktorý keď má voľno, tak ho radšej trávi niekde, kde ešte nebol. A keď už tam som, nechcem tam byť príliš dlho, lebo chcem ísť zase niekam vedľa – kde som tiež ešte nebol. To nie je cestovanie v pravom zmysle, nie je to ani nič, o čom by som mal právo hlboko hovoriť. Je to bežná vec – človek si volí typ dovolenky a ja si volím také, ktoré nie sú pobytové. Zaujímajú ma nové veci, môžu to byť nové knižky, noví ľudia, nové jedlá – čokoľvek. Mám rád stály prísun nových informácií, ktoré môžem spracúvať, jednou z nich je aj informácia o krajine alebo teréne, v ktorom sa práve nachádzam. Ten môže byť akýkoľvek, prírodný, mestský, ale čím je zvláštnejší, tým je zaujímavejší.

v januári 2025 si šiel do Ameriky, väčšina ľudí vtedy asi chodila lyžovať do Tatier, Rakúska, Talianska, ale ty si sa zobral a išiel si do Houstonu v Amerike, a odtiaľ si brázdil miestne cesty. Ako to vzniklo?

Úplne prirodzene – v Amerike som už viackrát bol, tá krajina ma zaujíma dlhodobo, a povedal som si, že ju chcem spoznať aj na miestach, kam bežní turisti veľmi nechodia. Jedno z takých miest, ktoré sme si s manželkou vybrali, bola tá „redneckovská“ Amerika – republikánska, južanská, takzvaný biblický pás (Bible Belt). Nespája sa s bežnými turistickými trasami, väčšina ľudí ti povie, že boli v New Yorku, na Západnom pobreží, v národných parkoch amerického Stredozápadu alebo na Floride. Málokto ti povie, že bol v Alabame, Mississippi alebo Louisiane. Lenže ja som už na tých klasických miestach bol. Tak prišlo na rad aj to, čo sa kedysi volalo Mexický záliv – teraz už podľa niektorých Americký. Tak sme sa spolu so ženou motali okolo Mexického zálivu. Toho času pre niekoho Amerického.