naša časť sveta žila desaťročia s vedomím, kde je zlo a kde je dobro. To zlo bol komunistický režim a záchrana spočívala v slobodnom svete vedenom Amerikou. Dnes, 35 rokov od Novembra 89, je otázka, čo je slobodný svet, kto ho vedie a kde stojí Amerika pod Trumpovým vedením. Petr Kolář bol veľvyslancom v USA, ale aj veľvyslancom v Rusku. Preto sa ho pýtam na dnešný svet. Ja ešte stále nemám zadefinované, aká je Trumpova Amerika a ako sa vzťahuje k nám. Vy to už máte?

Viac-menej áno. Učím sa s tým žiť, ale spočiatku som z toho bol mrzutý a znepokojený. Mimochodom, ja som varoval pred tým, čo môže Trump, ak sa vráti do Bieleho domu, spôsobiť, a časť mojich priateľov ma trošku okrikovala, že sa to nehodí, aby som tak pranieroval prezidenta krajiny, ktorá je naším spojencom. Nedával som si servítku pred ústa, ale vývoj mi dal, bohužiaľ, za pravdu, hoci by som sa rád mýlil. Moja nádej tkvie v tom, že Amerika dokázala prežiť mccarthizmus, výbory pre neamerickú činnosť a rôzne iné vychýlenia toho kyvadla, takže zvládne i toto. Ale uvidíme. Budúci rok v novembri sú voľby do kongresu a tam sa ukáže, či MAGA pokračuje alebo či sa kyvadlo naozaj začne nejako vracať. V Amerike sa stalo niečo, čo sa deje na celom globálnom Západe, v liberálnych demokraciách: akoby prišlo niekoľko božích rán a my sme sa s tým nedokázali úplne vyrovnať. K tomu si pripočítajme masívny fenomén a vplyv sociálnych sietí, takže ten, kto ovláda algoritmy, dokáže šikovne manipulovať s verejnosťou. „Algokracia“ vedie k ideokracii. Voľby vyhrávajú ľudia, ktorí o sebe nepochybujú, ktorí väčšinou trpia Dunningov-Krugerovým efektom. To znamená, že na rozdiel od Sokrata, ktorý čím sa viac vzdelával, tým viac vedel, že nič nevie, oni majú pocit, že akokoľvek sú nevzdelaní, tak vedia všetko a najlepšie. Tým, že o sebe nepochybujú, strhnú ľudí, ktorí hľadajú vodcu, ktorý by za nich hovoril aj veci, pri ktorých už oni majú pocit, že sa asi nesmú hovoriť. Tento problém spôsobil aj ten tzv. progresivizmus v Spojených štátoch tak, že v Demokratickej strane zabudli na to, že ak chcete niečo presadiť, najskôr musíte získať ľudí a tí sa s tým musia stotožniť. Nesmiete im to vnucovať, inak vám to vo voľbách spočítajú. Lebo Amerika nie je len východné a západné pobrežie, len univerzity a ľudia, ktorí majú prehľad, ale je tam skutočne veľa ľudí, ktorí politiku neriešia, skôr riešia peňaženku a emócie. Žijeme v postfaktickej dobe, a tak emócie rozhodujú oveľa viac ako fakty. A to sú ti ustráchanci, ako hovoril jeden psychiater, že strach sme zdedili po dinosauroch, ustráchancoch, a kto s tým vie pracovať, tak nami môže manipulovať. U mladých ľudí je častá ešte jedna emócia a tou je súcit. To sa prejavuje napríklad v prípade Gazy a prístupu k Izraelu a Palestíne. Emócie podporené algoritmami, strachom a hnevom potom dokážu urobiť svoje. Voľby potom vyhrávajú ľudia, ako je Trump, ktorý je presvedčený, že je génius, a doslova tým uhranie ľudí. 

 

vyrastali sme s vedomím, že USA je krajinou, ktorá má také silné brzdy a protiváhy voči zneužitiu moci, že tá moc môže byť zneužitá sčasti a krátko, ale nie dlhodobo. V tomto druhom funkčnom období Donalda Trumpa mi až vyráža dych, ako on raz povie, že uvalí clá, vzápätí nejaké akcie klesnú a iné narastú, niekto na tom zarobí, on potom povie, že nebudú, zase na tom niekto zarobí, má vlastnú virtuálnu menu, dostal boeing z Kataru. Vidieť tam nielen zneužívanie moci, ale aj finančné operácie výhodné pre blízky okruh amerického prezidenta. Z diaľky mám dojem, že keby to tu robil český prezident, slovenský prezident, všetci by kričali proti tomu – a Donaldovi Trumpovi to prechádza. Ozve sa jeden súd, druhý súd, ale celkovo akoby neplatilo to, čomu sme verili, že brzdy a protiváhy v demokracii nakoniec zabránia najhoršiemu.

Amerika nezažila totalitu. Občas to tam malo tendencie mierne skĺznuť k autoritárstvu, povedzme v období mccarthizmu – ten hon na čarodejnice a boj s komunizmom mali vo fáze studenej vojny isté logické opodstatnenie, ale z dnešného pohľadu sa to nedá ospravedlňovať. Vidím to tak, že oni na hrozbu totality nie sú zvyknutí a kult osobnosti, ktorý tam teraz nastal, je niečo nové a oni úplne nevedia, ako sa s ním vyrovnať. Moji republikánski kamaráti sa boja hovoriť nahlas, o Trumpovi sa bavia šeptom. Je pravda, že nie všetci ho milujú, ale nikto si netrúfa proti nemu otvorene vystúpiť, lebo keď to urobí, tak je zmietnutý.