vítam v štúdiu .týždňa na Globsecu Michaela Žantovského – vy ste boli blízkym človekom Václava Havla v roku 1989. Rok 1989 bola veľká výzva, ako vstúpiť do meniaceho sa sveta, a bolo treba urobiť veľa preto, aby sme vtedy ako Československo uspeli. Teraz je rok 2025 a svet čelí novej výzve. Dajú sa porovnať tie dve výzvy, rok 1989 a dnešok?

Intenzitou alebo vážnosťou sa možno dajú porovnať. Ale čo sa týka čítania situácie a záverov, ako s ňou naložiť, dnešná situácia je oveľa zložitejšia. V roku 1989 bola situácia celkom prehľadná. Jedna strana studenej vojny v podstate kapitulovala a otvorila sa možnosť pre všetky bývalé komunistické krajiny ustanoviť vládu a demokratický systém podľa vlastných predstáv a slobodne sa integrovať do tej časti sveta, ktorá má podobné systémy a hodnoty. Toto sa nám do veľkej miery podarilo. Sú aj veci, ktoré sa nepodarili, s tými zápasíme dodnes a budeme zápasiť ešte nejaký čas. Ale ako sa vyrovnať s dnešnou krízou liberálnej demokracie, ktorá sa zreteľne prejavuje v mnohých európskych krajinách, ktorej isté aspekty vidieť aj u nás a ktorá je zreteľná v Spojených štátoch? Ako sa vyrovnať so stratou európskeho vplyvu v medzinárodných záležitostiach a s nástupom globálneho Juhu? Tak to je ďalšia výzva, na ktorú ešte nemáme pádne odpovede. A ako sa vyrovnať s nástupom tajomnej, ale v tejto chvíli už zreteľne pôsobiacej sily umelej inteligencie, o tom nemáme skoro žiadne predstavy

 

robili sme rozhovor s Lechom Wałęsom a bolo zaujímavé, že to, čo teraz hovoríte, on povedal takýmito slovami: „Pred rokom 1989 a aj v roku 1989 sme my, Solidarita, presne vedeli, čo máme robiť. Dnes vôbec nevieme, čo máme robiť. Je to podľa vás tiež až takto?

Je určite pravda, že bipolárny svet, ktorý existoval pred rokom 1989, bol oveľa čitateľnejší, lebo ponúkal iba dve alternatívy, a pre racionálneho človeka bolo relatívne jednoduché si vybrať. Dnes je svet oveľa komplexnejší. Na jednej strane pokračuje globalizácia, s jej ekonomikou, migráciami a výmenami ľudí, na druhej strane sú tu sily, ktoré sa chcú vrátiť k starému svetu, „deglobalizovať“ a nacionalizovať. Tento problém je zreteľný, rovnako ako je zreteľný problém demokratického vládnutia. V súčasnosti čelíme silám, s ktorými zápasia demokratické režimy – či už je to vplyv sociálnych sietí, čo sú oveľa mocnejšie prostriedky komunikácie a šírenia názorov a informácií než tradičné médiá, či je to svet nadnárodných technologických gigantov, ktorí majú často väčšie rozpočty a vplyv než niektoré štáty. A ja by som k tomu ešte pridal hypertrofiu sociálnych systémov v demokratických štátoch – takú, že väčšina štátnych rozpočtov je vopred určená na podporu sociálnych systémov a na splácanie stále rastúceho dlhu. Preto dnes demokratické vlády v skutočnosti môžu ovplyvniť len 10-15 % štátneho rozpočtu – a to znamená, že vlády môžu robiť len gestá, ale nie skutočné zmeny.