Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Péter Hunčík: Obavy nám menia aj spôsob chôdze, ale šťastie si cestu nájde

.štefan Hríb .rozhovory .téma

Bude vojna? Oteplí sa príliš? Zničí nás umelá inteligencia? Pribúda ľudí so strachom z budúcnosti aj tých, ktorí preto nechcú mať deti. Dá sa byť v takomto svete šťastný? Odpovedá psychiater Péter Hunčík.

Péter Hunčík: Obavy nám menia aj spôsob chôdze, ale šťastie si cestu nájde FOTO BORIS NÉMETH

rok 1989 a ďalšie roky si okrem iného pamätám aj tak, že to bolo obdobie nádejí a ľudia so všetkým začínali. Začínali podnikať, začínali nový život, všetko bolo pred nami. Teraz, v roku 2025, začína dominovať iná emócia alebo postoj – strach, že sa všetko skončí zle. Dá sa tomu nejako brániť?

Aby som upresnil tvoj úvod, tak v roku 1989 bola z toho hľadiska oveľa jednoduchšia situácia, pretože ten vzorec bol jasný. Psyché funguje tak, že vo veku 3 až 5 rokov sa naučíme povedať nie, toto nechcem, nie, to nerob a tak ďalej. Dieťa ešte vlastne nevie, čo chce, ale ako dospieva, tak v určitom čase dosiahne vek, keď vie povedať, čo chce, čo by chcelo robiť, čo je jeho cieľ. Sú to reálne alebo nereálne ciele. V 1989 roku bola z tohto hľadiska situácia jasná. Povedali sme jednoznačne, že to, čo sme žili 40 rokov – socializmus, komunizmus, sovietsky svet, mierový tábor, Varšavská zmluva –, nechceme. Pozreli sme sa na Západ a išli sme do Hainburgu ako najbližší sused, a povedali sme, že chceme tento svet: Západ, kvety v oknách, krásne domy, čisté uličky, podnikanie, závody, bohatstvo, pre niektorých dôležité veci ako pre mňa sloboda slova, ľudské práva a tak ďalej. Bolo pomerne jednoduché povedať na niektorú časť života, že toto nie, a mať jasný cieľ, čo by sme chceli dosiahnuť. Vtedy nám ani nenapadlo mať strach, hoci keď boli prvé mítingy v Bratislave, tuto v Dunajskej Strede mi viacerí kolegovia hovorili, no počkaj, bude tam polícia, postrelia ťa.

Lenže vtedy sme vedeli, čo chceme. A to je obrovský rozdiel. Teraz sme dospeli po 35 rokoch k tomu, že celý tento svet sa stal hmlistým. Schubert má sláčikové kvinteto o tom, ako chytiť rybu. Hovorí, že v krištáľovo čistej vode sa pstruh nedá chytiť, lebo pstruh všetko vidí a unikne ti, a preto najprv treba zamútiť vodu, potom ho v nej už ľahšie chytíš. Rok 1989 bol tou krištáľovo čistou vodou a terajší svet je tou zamútenou vodou. Človek sa najviac bojí neistoty. Maslowova pyramída jasne ukazuje, že najprv sú biologické potreby, ale hneď za nimi je poschodie, ďalšia vrstva, a to je istota. Mať istotu, že mám prácu, mám rodinu, mám dom, tu som, tam som a žijem vo svete, v ktorom mám určitý prehľad, hodnotový systém, viem, aký je, a tak ďalej. A pozri sa na to, čo sa stalo za 35 rokov. Dnes aj Spojené štáty, ktoré ešte boli taký posledný maják demokracie, majú s týmto problém. Samozrejme, v tomto svete príde základná ľudská emócia, veľmi známa, najčastejšia a najvšeobecnejšia: strach.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite