na Slovensku sa zase vynára až fatálna otázka, ktorú si pamätám z rokov 1996 – 1998: Kde skončíme? V slobodnom svete, alebo budeme ako Bielorusko? Vtedy to dopadlo dobre – a teraz, o dvadsať rokov neskôr, riešime tú istú otázku znovu. Tá otázka už má aj svetový kontext: NATO bolo od druhej svetovej vojny zárukou, že slobodný svet odolá útokom diktatúr, dnes ale nie je jasné, nakoľko ešte trvá táto kľúčová bezpečnostná záruka

Ešte trvá, ale nevieme dokedy. To, čo dnes vidíme vo svetovej politike, ale aj v transatlantických vzťahoch, je asi najväčší rozvrat za posledné desaťročia a bude mať trvalé následky. Prebieha transformácia a po nej bude kvalita vzťahov medzi Európou a Spojenými štátmi úplne iná. Nemyslím si, že sa vrátime k tomu, čo sme posledných dvadsať rokov poznali. To však neznamená, že by sme mali zúfať alebo hľadať alternatívy. Znamená to, že musíme investovať do vlastnej bezpečnosti. Doteraz sme sa spoliehali, že všetko za nás zabezpečia Spojené štáty. Európa si užívala mierovú dividendu. Ale tie budíčky tu už boli. Po viac než dvoch rokoch vojny stále niektoré krajiny neinvestujú ani 2 % HDP do obrany. Európa si zvykla, že sa o nás postará Amerika, lenže svet sa komplikuje, USA musí rozkladať svoje kapacity po celom svete. A zároveň v USA silnejú izolacionistické tendencie – snahy sústrediť sa viac na domáce záležitosti. 

„Európa prešla po vojne integračným procesom. Zbavili sme sa hraníc, spolupracujeme a to je historicky najúspešnejší projekt multilateralizmu.“

USA prechádza vážnou vnútornou krízou aj krízou demokracie. Mnohé kľúčové inštitúcie, ktoré boli piliermi vzťahov so zvyškom sveta, sú tam oslabované alebo rušené. No každá kríza je aj príležitosť. Našou úlohou ako Európanov nie je sedieť a pozerať sa, ale investovať do vlastnej bezpečnosti. Nie proti USA či NATO – veď oni nás k tomu vyzývajú už desaťročia, každá administratíva nám hovorila: „Zabezpečte sa, lebo vás nebudeme chrániť donekonečna.“ Dnes máme šancu postaviť sa na vlastné nohy a ďalší budíček už možno nebude.

z toho vyplývajú dve jednoduché, ale zároveň ťažké otázky. Tá prvá: pred prezidentskými voľbami v Spojených štátoch vznikla diskusia, či by Amerika mohla opustiť Severoatlantickú alianciu. Už je pár mesiacov po Trumpovom nástupe do úradu, je táto hrozba zažehnaná?

Dnes je to v istom zmysle lepšie a v istom zmysle horšie. Už totiž netreba, aby niekto z NATO ostentatívne vystúpil. Stačí, ak sa dôvera v článok 5 Severoatlantickej aliancie zníži natoľko, že členovia prestanú veriť, že krajina, ktorá má garantovať ich bezpečnosť, im príde na pomoc. Táto nedôvera je silná a je to neraz horšie ako samo vystúpenie. Ak chýba dôvera, krajiny v Aliancii začnú reagovať inak. Pre Európu to znamená, že ak chceme zachovať budúcnosť transatlantického spojenectva, ktoré bolo doteraz pilierom svetového poriadku založeného na pravidlách, musíme si priznať, že Spojené štáty už nie sú jeho automatickým garantom. Pred Európou je teda úloha rozvinúť vlastnú globálnu iniciatívu na záchranu multilateralizmu. Európa, aj ako kontinent, prešla po druhej svetovej vojne integračným procesom. Zbavili sme sa hraníc, spolupracujeme a to je historicky najúspešnejší projekt multilateralizmu. Ak sa dnes Európa nepostaví za jeho záchranu a ak sú inštitúcie, ktoré sme spolu s USA budovali – Svetová obchodná organizácia, Svetová zdravotnícka organizácia, rôzne agentúry, OSN, EÚ, NATO – ohrozené, strácame garancie pravidiel, ktoré tieto inštitúcie reprezentovali, pravidiel, podľa ktorých hráme. Dnes sa svet od týchto pravidiel odkláňa aj USA sa čoraz viac prikláňa k jednému pravidlu – k sile. A presne s tým ráta Vladimir Putin, keď sa v súťaži veľmocí snaží získať výhodu. Systém, ktorý sme budovali a ktorého garantom bolo USA, dnes USA prestáva garantovať. Túto úlohu musí prevziať Európa, ale nezvládne to sama. Musíme začať intenzívnejšie budovať vzťahy so zvyškom sveta – s globálnym Juhom. Ako povedal fínsky prezident Alexander Stubb na minuloročnom GLOBSEC-u: Svet má dnes v zásade tri skupiny krajín. Jednou je globálny Západ, ktorý sa snaží udržať status quo – hoci dnes už aj Spojené štáty pôsobia skôr ako sila, ktorá ten poriadok narúša. Druhou skupinou je globálny Východ – krajiny ako Čína a Rusko, ktoré sa snažia ten poriadok zmeniť či zničiť a ponúkajú svet, kde rozhoduje sila veľmocí. Pre nás, malé krajiny, je to, samozrejme, v rozpore s našimi životnými záujmami – naším záujmom je existencia pravidiel a ich garanta. Keď pravidlá zmiznú, malé krajiny sú prvé na rade. A tretia skupina je globálny Juh – rastúce mocnosti, ktoré cítia, že systém vytvorený po druhej svetovej vojne im nedáva dosť priestoru ovplyvňovať dianie vo svete. Ak ich nezapojíme, pridajú sa k tým, ktorí chcú systém rozvrátiť – k Číne a ďalším. Toto je dnes jednoduchá, ale zásadná úloha pre Európu: viesť globálnu iniciatívu na posilnenie a záchranu tohto systému.

Ak aj USA nevystúpia z NATO, to môže byť oslabené tým, že USA a ďalšie krajiny sa až tak nebudú hrnúť do naplnenia článku 5. A tu je druhá otázka: máme tu Európu, päťstomiliónovú veľmoc, dokážeme tú medzeru vyplniť? Z Európy znejú nádejné hlasy, vznikla „koalícia ochotných“, bola ochota vyčleniť na to prostriedky. Hovorilo sa o stovkách miliárd. Aj Británia sa k tomu pridala, hoci vystúpila z EÚ, stáva sa aktívnym hráčom v spolupráci s EÚ. Toto sme počuli pred dvoma mesiacmi, ale sú to slová – je to reálne?

Reálne to je, ale slová stačiť nebudú. A nebude to jednoduché. Doteraz sme mali luxus debatovať o tom, čo Európa urobí, dnes ten luxus nemáme. Sme medzi dvoma mlynskými kameňmi. Z jednej strany nás tlačí Rusko, ktoré má zásadné požiadavky aj na celé európske bezpečnostné usporiadanie. A z druhej strany na nás už roky – a podľa mňa oprávnene – tlačia Spojené štáty. Žiadajú, aby sme urobili viac, aby sme sa postarali sami o seba. Takže ak otázka znie, či vie Európa vyplniť vzniknuté vákuum, tak odpoviem, že v priebehu jedného-dvoch rokov nie. Ale v horizonte piatich až desiatich rokov – ak naozaj začneme investovať do obrany a odolnosti –, to možné je. Nie preto, že to od nás chcú Američania, ale preto, že si uvedomíme, že je to naša jediná šanca, jediný spôsob, ako vyslať signál: Európa sa bude brániť, nezahrávajte sa s ňou.