pred siedmimi rokmi sa stala vec, ktorá pohla celou krajinou – padali ministri, policajní prezidenti, premiéri a nakoniec padla celá vláda. A teraz, sedem rokov po, sa dá povedať, že nám vládnu tí istí. Opýtam sa teda Romana Kvasnicu, ktorý je pri tejto kauze od úplného začiatku, či sa dá vlastne povedať, že sa nám nič nepodarilo.

Dobrý večer. Keď sa vrátime do roku 2018, tak ja som sa do tejto kauzy dostal niekedy v marci alebo v apríli, a to cez Zlatku Kušnírovú. Boli sme veľmi pesimistickí, lebo sme videli, kto vtedy vládol, kto viedol Policajný zbor, kto viedol NAKU. Situácia bola veľmi komplikovaná. Bol som veľmi opatrný, aj keď sa ma novinári pýtali, či verím, že sa táto vec dá vyšetriť. Vtedy sme spolu s poškodenými spoznali mladého vyšetrovateľa – myslím, že to bol vtedy major Peter Juhás. Od prvého momentu sme všetci vedeli, že ak sa na niekoho budeme môcť spoľahnúť, budú to konkrétni príslušníci Policajného zboru SR, ktorí túto vec vyšetrujú, ale určite nie funkcionári Policajného zboru. Napriek obrovským obavám, ktoré sme všetci mali, Policajný zbor SR bol schopný túto kauzu vyšetriť. Bolo a zostane veľkým úspechom, že relatívne veľmi rýchlo boli odsúdení bezprostrední vykonávatelia vraždy. Veľmi podstatným pri objasňovaní vrážd bol sprostredkovateľ vraždy Zoltán Andruskó, ktorý vypovedal veľmi obšírne aj o pozadí vraždy. Všetci vieme, že táto vec doteraz nie je uzavretá. Rodiny oboch zavraždených od začiatku tvrdili, že spravodlivosti bude učinené zadosť len vtedy, ak bude pred súd postavený objednávateľ vraždy. A vieme, kto bol z tejto objednávky obžalovaný...

Trochu som sa vyhol priamej odpovedi na  otázku, ale v podstate je jasná: dnes sú tam tí istí ľudia – dokonca aj v Policajnom zbore – ako v čase, keď boli Martinka Kušnírová a Janko Kuciak zavraždení. Vieme, že Ján Kuciak sa istý čas pred svojou vraždou sťažoval a podal trestné oznámenie na osobu, ktorá ho agresívne napádala v telefonickom rozhovore. Vysmiali ho. Vieme, že ho pred vraždou sledovali bývalí príslušníci Slovenskej informačnej služby. Policajný zbor, ktorý vtedy riadil pán Gašpar, dokonca o ňom vytváral materiály – vzťahové diagramy –, ktoré boli následne použité páchateľmi vraždy. A keď si dnes porovnáme personálne obsadenie, tak je prakticky rovnaké. Napriek tomuto strašnému marazmu sa tu však vždy nájdu ľudia, ktorí sú ochotní a schopní postaviť sa za spravodlivosť. A slovenská polícia dokázala tento prípad naozaj veľmi úspešne vyriešiť. Veľké množstvo anonymných odborníkov – najmä z oblasti informatiky – spravilo kus práce. Práve vďaka nim sa podarilo páchateľov vypátrať. Aj to je Slovensko. Mimochodom, mal som možnosť byť hosťom talianskeho národného prokurátora pre boj proti mafii a terorizmu v Ríme. S obdivom a mimoriadnym uznaním hovoril o slovenských odborníkoch z Policajného zboru, ktorí – ako možno prví v Európe – otvorili Threemu, a správy z nej boli použité ako dôkazy. Aj to je Slovensko. Takže toľko na úvod.

zhodou okolností, keď sa tá vražda stala a bol vymenený policajný prezident, nový prezident Milan Lučanský mal jedno verejné vystúpenie v Cvernovke. A náhodou sme tam obaja boli. Padla tam otázka, čo sa to stalo a čo s tým. A vtedajší policajný prezident povedal, že Ján Kuciak podcenil situáciu. Ja som vtedy neveril vlastným ušiam, že toto hovorí prezident polície – teda človek, ktorému Ján Kuciak telefonoval, písal, žiadal ho o pomoc, že sa okolo neho niečo deje. Oni mu nepomohli a policajný šéf povie, že sa to vlastne stalo preto, lebo Ján Kuciak podcenil situáciu. Obrátil som sa vtedy na Romana a on povedal: „Ja odchádzam. Toto nebudem počúvať.“ Dodávam, že to bol ten „nádejný“ nový policajný prezident po Gašparovi. Tak, Roman, vráťme sa trocha späť, lebo je dobré sa na to po rokoch pozrieť s odstupom: podľa Milana Lučanského sa to stalo preto, lebo Ján Kuciak podcenil situáciu. Podľa teba – prečo sa stala vražda Jána a Martiny?

Ja si myslím, že vládna garnitúra, ktorá je tu dnes znova na koni, vytvorila postupne podmienky pre zopár ľudí, ktorí sa začali cítiť, že sú nad zákonom. To bolo už niekoľko rokov pred vraždou. Pamätáme si, kto vtedy viedol generálnu prokuratúru – nepriamo to bol Kočner, ktorý  fakticky „vodil“ generálneho prokurátora. A celá táto situácia vytvorila u niektorých ľudí dojem, že ovládajú Slovensko. Že si môžu dovoliť čokoľvek. A že aj keď nastanú nejaké problémy, dokážu ovplyvniť orgány činné v trestnom konaní tak, aby ostali bez trestu.