predseda slovenskej vlády bol 9. mája v Moskve, v spolku diktátorov a autoritárov z celého sveta. Nie je to izolovaná udalosť, je to pokračovanie predošlých udalostí a vzniká z toho otázka, ktorú my v .týždni kladieme už dlho. Keď sme tesne po voľbách videli, ako sa nová vláda správa v domácej i zahraničnej politike, v .týždni sme napísali, že to vyzerá tak, že táto vláda už nechce byť súčasťou EÚ a NATO a je ohrozením bezpečnosti Slovenska. Veľa ľudí nám vtedy hovorilo, že to nie je tak, že táto vláda nič také nechce, lebo jej ide v prvom rade o eurofondy. A dnes je v štandardnej politickej obci takmer úplný konsenzus, že Slovensko vnútorne odchádza zo Západu. Tomáš Valášek má veľkú skúsenosť so Severoatlantickou alianciou, kde bol veľvyslancom, a aj s americkou a európskou politikou. Preto sa ho pýtam: Je vnútorné smerovanie tejto vlády po 9. máji v Moskve už úplne potvrdené ako východné?

Je, ale nepotrebovali sme ani tú Moskvu, aby bolo jasné, že Robert Fico nevidí sám seba ako lídra štátu EÚ a štátu Severoatlantickej aliancie. K tomu by totiž patrila aj hodnotová výbava, aj jasné vyjadrenie, kto je agresor a kto je obeť na Ukrajine. A on je dávno konšpirátor, prakticky od covidu, keď zavrhol svoju dovtedajšiu politickú mantru o jadre Európskej únie a prepol na ten svoj súčasný mód, protisystémový a protizápadný – takže návšteva v Moskve je tu už len čerešnička na torte. Samozrejme, kým jeho úlety za covidu ostatné krajiny nevnímali, táto Moskva už nikomu vonku neušla, čiže v očiach našich politických partnerov sa teraz potvrdilo, že toto nie je ich spojenec. Oni to vedia a my, lebo máme kontakty vo svete demokracie, tiež vieme, že Robert Fico sa usiloval stretnúť s Keirom Starmerom, britským premiérom, a bol odmietnutý. Vieme, ako o ňom zmýšľajú hlavy demokratických štátov, ako o ňom píšu denníky ako Financial Times či Politico, kde už mesiace o ňom hovoria ako o proruskom trollovi, rozbíjačovi Európy. Veď kedy on mal oficiálne privítanie v krajine EÚ? V podstate okrem Chorvátska, Nemecka a Budapešti, a tie dve sú ešte v roku 2024, v členských krajinách EÚ a NATO nemal iné prijatia.

ani v Česku?

V Česku ale neuskutočnil oficiálnu návštevu, no ak by tam aj bolo Česko, tak by to boli štyri krajiny z 26 krajín za ten zhruba rok a pol, čo je Robert Fico pri moci. To je bieda.

ja si už rok a pol myslím, že táto vládna zostava žije mentálne mimo Západu. Vo svojich vyjadreniach vždy strania Východu. O Západe hovoria, že upadá, že chce, aby sa Slovania zabíjali – to znamená, že o našich spojencoch na Západe hovoria rečou Východu. Ale čo opozícia? Pred rokom tvrdila, že sa síce vláda správa zle, ale netrúfne si na odchod zo západných spojenectiev, lebo sú tu financie, väčšina obchodu, dotácie z EÚ. Opozícia si vtedy myslela, že toto nás zachráni. Dnes si to už nemyslíte?

Robert Fico si, predpokladám, stále myslí, že eurofondy sú dôležité a že ich nechce ohroziť. Svedčia o tom aj novelizácie Trestného zákona na podnety EÚ, aby o eurofondy neprišli. Riziko pre nás však nie je a nikdy nebolo, že by sa Robert Fico rozhodol len tak zdvihnúť a odísť z EÚ. 

Tie riziká sú dvojaké, na jedno sme upozornili už dávnejšie a druhé sme pomenovali po zvolení Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Prvé riziko je britský scenár, že premiér krajiny X, pred rokmi to bol David Cameron v Británii, teraz je to Robert Fico na Slovensku, tak dlho kydá na EÚ, že ovplyvní verejnú mienku. A potom nie tento premiér, ale niekto ešte ďalej na spektre extrémistov si povie, prišiel môj moment, vyveziem sa k moci tak, že urobíme referendum a vystúpime z EÚ. Veď David Cameron viedol kampaň za zotrvanie v EÚ, ale Briti hlasovali za, lebo on svojou dlhodobou rétorikou tak otrávil tie studne, že situáciu už nedokázal „ukočírovať“. A dnes u nás zbierajú hlasy za referendum Brat za brata aj iní extrémisti, napríklad Republika. Robert Fico si môže vravieť, že v EÚ zostane, ale svojím diletantstvom a populizmom tak otrávi studne, že ak dôjde k referendu o vystúpení, tak tomu vystúpeniu už nezabráni.

to je to prvé riziko, a aké je to druhé?

To druhé riziko prišlo po zvolení Donalda Trumpa, ktorý signalizuje, že už sa na obrane Európy nebude podieľať ako jeho predchodcovia. Tento trend je v americkej politike starší, ale ešte nikdy nebol taký silný ako teraz. Vzniká nám tu nejaké zoskupenie, v podstate jeho členovia sú členmi tzv. koalície ochotných, Francúzsko, Nemecko, Poľsko, Pobaltské štáty, štáty severu, Británia, a už dnes hovoria o tom, čo robiť, keby Američania neprišli na pomoc Európe, ako zmeniť plány NATO, aby sme aj bez Ameriky vedeli ubrániť kontinent, ako by sa sťahovali britské a francúzske jadrové zbrane, ako využívať spojenecké veliteľstvá, ako brániť Pobaltie. Je dobre, že to riešia.