bežne nezvykneme tak krátko po sebe hovoriť s tým istým respondentom, ale keď som sa dozvedela, že sa venujete presahom športu do oblasti rituálov a náboženských pocitov u jednotlivcov, tak som si povedala, že vás presvedčím, aby sme si znovu cez oceán „sadli“ a prebrali túto tému. Ja od detstva viem, že šport je nielen o športe – vyrástla som v komunistickom režime, kde mal veľa spoločného s politikou. Mike, vy ste pôvodom Čech, ale vaša rodina už niekoľko generácií žije v USA. Toto prepojenie východných komunistických diktatúr s politikou ste teda asi silne nevnímali?

Mám osobnú spomienku z detstva, že počas studenej vojny, niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov, bol to zrejme rok 1972, zohral americký basketbalový tím veľmi vyhrotený zápas so sovietskym tímom. Šlo o veľa, šlo o zlato a kontroverzné zásahy rozhodcu spôsobili, že zlato pripadlo Sovietom. Inak sa v americkom reprezentačnom športe také silné patriotické až nacionalistické pocity často nevyskytujú, vzťah USA ako štátu k reprezentačným športom nie je mimoriadne silný, ani finančná podpora reprezentácie zo strany štátu. Ale šport tak či onak v ľuďoch uspokojuje túžbu patriť k nejakej skupine, a aj keby nebol prvoplánovo politický, tak tá túžba patriť k skupine už niečo s politikou spoločné má. Chceme byť ako jednotlivci súčasťou skupiny a potrebujeme spôsob, ako to vyjadriť, a v tomto má šport až zástupnú úlohu náboženstva, keďže oddelenie štátu od cirkvi, ktoré ja považujem za úplne správne, neumožňuje štátu používať na zjednocovanie občanov náboženské motívy.

čiže štát používa šport na posilnenie svojej legitimity?

Závisí to aj od toho, ako vníma štát svoju legitimitu – či pociťuje, že nie je dostatočne pevná, že je ohrozená. Toto býva súčasťou komplexu dôvodov, prečo rôzne diktatúry – tie komunistické, ale aj tie fašistické, prípadne inak sfarbené autoritárske režimy, s obľubou využívajú športy ako nástroj propagandy. Diktatúry nečerpajú legitimity z volieb, potrebujú alternatívne spôsoby, aby sa v nej utvrdzovali. Šport je jedným zo zdrojov pocitu legitimity pre štát, štát akoby presúva to fanúšikovstvo, prirodzený príklon ľudí k tímom, a pripisuje to fandenie sebe, často propagandisticky a umelo.

týka sa to iba diktatúr? Alebo sa takto správajú aj iné typy štátov?

Mnohé krajiny na africkom kontinente, ktoré som skúmal, sa vyznačujú takou etnickou rôznorodosťou, že je pre ne ťažké zjednotiť svoje obyvateľstvo na etnickom či národnostnom princípe.