na Veľkonočný pondelok zomrel pápež. Keď som sa to dozvedela, pocítila som šok, hoci nie úplne prekvapenie, a vzápätí smútok. Zároveň sa mi v mysli vynorili spomienky na obdobie, keď zomrel Ján Pavol II. a nikto nevedel, čo bude ďalej, koho zvolia za jeho nástupcu. Zvolili Benedikta...

Ten dokončil dielo Jána Pavla II.

áno, a pre niektorých bol príliš konzervatívny či príliš akademický. Ale potom Benedikt odstúpil a znovu nastala tá neistota – kto asi tak príde po ňom? Prišiel argentínsky jezuita, pôvodom Talian Jorge Bergoglio, ktorý si dal pápežské meno podľa svätého Františka. Bola to prekvapivá voľba, ale ja sa chcem ešte vrátiť k tej neistote, ktorú som cítila v krátkom čase bez pápeža – vynára sa aj tebe to obdobie medzi pápežmi, aké sme viackrát zažili, ako obdobie neistoty?

Samozrejme. To je tak, František bol 266. pápež v poradí, jeden za druhým šli tí pápeži v jednej neprerušenej línii dejinami a táto línia dáva nám, veriacim katolíkom istú kontinuitu a istotu. A pritom je veľmi zvláštne, že v období, keď pápež zomrie, alebo teda keď nastáva zmena na pápežskom stolci, tá istota, ktorá vyplýva zo spomínaného silného radu pápežov, sa zachveje. 

Zrazu je tam vákuum a všetci, aj veriaci katolíci, zostanú zneistení, čo bude teraz? Tu si ešte treba všimnúť, ako sa v nedávnejšej minulosti, najmä v 20. storočí, pápeži striedali, teda akým zvláštnym spôsobom boli pápeži povolávaní. Mám na mysli to, že smrť pápeža bola akoby vždy predzvesťou zmeny, novej doby. Pius XI. zomrel vo februári 1939. Po ňom prišiel Pius XII., začala sa hrozná vojna a potom komunizmus ovládol veľkú časť Európy.