oslovila som vás najmä preto, že sa usilujem pri téme domáceho, partnerského násilia dávať hlas nielen ženám, ale aj mužom, nielen dievčatám, ale aj chlapcom. Som hlboko presvedčená o tom, že ak my ženy budeme hovoriť, pripravovať kampane, písať, je to skvelé, ale bez mužov a chlapcov to jednoducho nepôjde. 

Samozrejme, dokonca si myslím, že by to mala byť viac mužská téma, pretože to súvisí s preberaním zodpovednosti za vzniknutú situáciu. To, že sú organizácie, ktoré pomáhajú ženám, je veľmi dôležité, je to kľúčové, ale bez mužov sa v téme rodovo podmieneného partnerského násilia nepohneme vpred. Muži spôsobujú násilie, oni sú tým dôvodom, prečo existuje, takže to u nich musí skončiť. Tým, že sa postaráme o ženy, ktoré ho zažívali, nezabránime tomu, aby ho ďalšie nezažívali. Aj tým udržiavame systém v chode. Pomáhame, a popritom sa priebežne v násilí pokračuje. To, že my zachránime preživšiu, vytrhneme ju zo spárov násilníka, postaráme sa o ňu, je dôležité, ale vlastne sme len uvoľnili miesto pre ďalšiu. 

keď som hovorila s pani Barborou Burajovou z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia, tak sme spomenuli Pavla Houdeka z Čiech, ktorý o sebe hovorí, že je feminista, hovorí o tom veľa verejne a tvrdí, že každý chlap, ktorý má všetkých päť pohromade, by ním mal byť. Pýtala som sa, či máme my, tu na Slovensku, mužov, ktorí by boli nositeľmi hodnôt rodovej rovnosti, mužov, ktorí o násilí hovoria a nedovolia ho bagatelizovať. Jeden z nich bol advokát Matúš Kanis a druhým ste práve vy. Dočítala som sa o vás, že ste na Slovensku prvý a dosiaľ jediný profesionál so zahraničným certifikátom na prácu s ľuďmi páchajúcimi násilie. Je to tak? Stále ste jediný? 

Smutné. So zahraničnou skúsenosťou asi áno. V Nemecku som absolvoval dlhodobý výcvik pre ľudí, ktorí pracujú s tými, ktorí sa dopúšťajú násilia. Tam to je aj bola etablovaná záležitosť. Už vtedy, pätnásť rokov dozadu, mali zastrešujúcu organizáciu, ktorá sieťovala 38 organizácií venujúcich sa systematickej, skupinovej, dlhodobej práci s tými, ktorí sa dopúšťajú násilia. U nás nie je nič podobné. Potom sme sa snažili preniesť tento model na Slovensko, čo sa zatiaľ nepodarilo, ale v našom občianskom združení Liberate je nás pár, ktorí sa dlhodobo venujeme tejto téme. Kolegovia si prešli obdobou nemeckého výcviku, ktorý sme tu na Slovensku etablovali. Máme metodiku k tomu, ako má vyzerať proces vzdelávania, pripravený základný kurz pre ľudí profesionálne prichádzajúcich do kontaktu s problematikou partnerského násilia podľa európskych štandardov. Existuje napríklad aj metodika pre Zbor väzenskej a justičnej stráže až po trénerský kurz, ktorý je pre ľudí, ktorí pracujú s páchateľmi už odsúdenými na výkon trestu odňatia slobody. Môj prvý kurz, ktorý som absolvoval pripravila Aliancia žien Slovenska. Prišli ho viesť experti práve zo spomínanej nemeckej organizácie. Kurzom vtedy prešli dve skupiny ľudí zložené zo sociálnych pracovníkov, psychológov a potom aj priamo ľudí z väzenského prostredia. To bolo už dosť dávno. Keď som odišiel z väzenstva, kde som pôsobil ako psychológ, tak som si zobral za svoje nevzdávať sa tohoto úsilia, nájsť spôsob pre pokračovanie a v súčasnej dobe už v niektorých vybraných ústavoch na výkon trestu fungujú takéto programy. Odsúdení nimi prechádzajú, vedú ich ľudia, ktorí majú kvalifikáciu. Je to síce v rozbehu, ľudia, ktorí ich vedú, potrebujú supervíziu, kontinuálne vzdelávanie, byť si istejší, ale aspoň tam mám pocit, že to po dlhých rokoch začalo fungovať.