v týchto dňoch som sa pristihla, že sa v duchu vraciam k viacerým našim konverzáciám, či sa už odohrali v Prahe osobne, alebo z rôznych miest sveta cez Zoom. Vo všetkých bol prítomný podtón obáv a teraz sa zdá, že tie obavy sa potvrdzujú – dokonca mne tuším chýbal kus predstavivosti, aby som si vopred uvedomila všetky možnosti, ktorými sa svet môže odtrhnúť z reťaze. V každom prípade to vyzerá, že podstatný pilier sveta, transatlantické partnerstvo, dobrovoľné puto medzi Amerikou a Európou, nie je momentálne zo strany Američanov doceňované. Ale možno to vidím odtiaľto skreslene – takže, Jeff, panuje v Amerike dnes ozaj názor, že Európa sa stala príliš náročným partnerom, ktorý si žiada priveľkú podporu a neposkytuje sama dosť?

Jeff Gedmin: Je v tom viac, ale v každom prípade by som povedal, že reakcia z americkej strany Atlantiku je prehnaná. Alebo, presnejšie, ide o hyperkorekciu doterajšieho kurzu. Na Západe sa celkovo v posledných rokoch dejú štrukturálne a kultúrne zmeny, ich príčinou je aj to, že mainstreamové strany akoby stratili kontakt so svojimi voličmi, politický stred sa tým oslabil a veľká časť energie sa presunula k populistom – k populistickej pravici aj k populistickej ľavici. 

Sledujem vývoj v Nemecku, tam AfD síce nezvíťazila a nebude vo vláde, ale ak si spočítate jej niečo vyše dvadsať percent s percentami Die Linke, tak zistíte, že jeden z troch Nemcov dnes volí antiestablišment, pravicový či ľavicový – ten volič volí proti elitám, tak to aspoň vníma. To je jeden faktor, táto širšia zmena. A čo sa týka transatlantického vzťahu, tak vy aj ja vieme, že veľká časť Európy sa stala príliš závislou od Spojených štátov – myslím bezpečnostne – a dopustila istú atrofiu svojich obranných svalov.

toto si veľmi dobre uvedomujem.

Nuž a u časti Američanov to vyvolalo frustráciu, hnev, pocit krivdy. V poriadku, dalo by sa to chápať. Lenže povedal by som k tomu dve veci. Prvá vec, hnev a pocit krivdy môžu byť aj legitímne, ale hnev a pocit krivdy nikdy nie sú dobrou stratégiou.