v týchto diskusiách nie vždy jasne vidieť, či myslíme tie isté veci. František Mikloško a Peter Zajac sú ľudia, ktorí pôsobia v politike a verejnom živote od roku 1989. Ako hostí sa ich opýtam, čo tie pojmy vlastne znamenajú?

František Mikloško: Najskôr opíšem, čo znamenajú terajšie kroky Roberta Fica a návšteva poslancov v Moskve. Teda čo znamenajú vo vedomí obyvateľstva. Minule som išiel z kostola a jedna stará rehoľná sestrička sa ma pýta, pán Mikloško, čo je toto? To už ideme naspäť k Moskve? Vybavil sa jej celý príbeh 40-ročného putovania rehoľných sestier na Slovensku, 50. a 60. roky vo väzeniach v tých najhorších podmienkach, 70. a 80. roky v rozpadajúcich sa mokrých charitných domovoch. A otázka: K tomuto sa vraciame? A Robert Fico si možno spomenul na mladosť pioniera, zväzáka a potom mladého komunistu. To bola privilegovaná vrstva, oni mali pred sebou inú perspektívu než obyčajní ľudia. Oni boli tí „šikovní“. K tomu sa vracajú. Ale pre nás, ktorí sme nepatrili k tým 10 percentám komunistickej nomenklatúry s výhodami, je to údes. Nie, my už nechceme túto minulosť. A ja nie som nepriateľsky zaujatý proti Východu. Po roku 1989 som sa vážne zasadil za to, aby u nás pravoslávna cirkev nebola likvidovaná. Tá cirkev má kontinuitu vyše 10 storočí, hoci za komunizmu značne kolaborovala. Dnes majú príslušníci oboch cirkví spoločné modlitby a spolunažívajú. Nie sme proti Východu. Chceme, aby tu riadne žili, ale my tu chceme takisto riadne žiť a to znamená v súlade s celou našou históriou, ktorá je súčasťou histórie Západu. Ale o tom možno povie viac Peter...

Peter Zajac: Fico opísal životný oblúk, ktorý má svoju logiku, začal ako mladý komunista a končí ako starý komunista. Alebo skôr komunista dnešného typu, teda autokrat. No on zostal stále ten istý. Aj keď chcel byť v jadre EÚ, bol len komunista. Divím sa tým, ktorí hovoria, že je chameleón, že sa mení podľa potreby dňa. Nemení sa, je pevne spojený so všetkými formami autokracie. Keď bol mladý, bola to autokracia komunistického režimu, dnes je to autokracia Putinovho režimu. Inou otázkou však je, či Slovensko patrí na Západ alebo nie. Lebo my Slováci sme ako deti. Nemáme vzťah k vlastnej histórii. Keby sme mali ozajstný vzťah k vlastnej histórii, tak by sme prekukli mnohé veci, ktoré nehovoria len ľudia z Ficovho tábora, ale aj ľudia z opozície, ktorí sú, dovolím si skoro povedať, rovnako nevzdelaní. Ak by kultúrnu vzdelanosť mali, vedeli by aspoň to, čo teraz vieme minimálne my dvaja. Pripravili sme do tlače zborník, na ktorom sa podieľa, myslím, osemnásť historikov, kultúrnych historikov, jazykovedcov a zaoberajú sa otázkou, odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme ako Slovensko. Z materiálu, ktorý sme pripravili – a onedlho pôjde do tlače –, jednoznačne vyplýva, že historicky patríme k západnej civilizácii.