Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Nechceme, aby tu zostala len hŕba kamenia

.peter Bálik .reportáže .reportáž

Bratislavčania veľmi dobre poznajú Pajštún, ktorý sa vyníma nad Stupavou alebo rozprávkový Červený Kameň, no iné malokarpatské zrúcaniny, ako Biely Kameň, dlhé roky unikali ich pozornosti. Teda, až donedávna. Pandémia vyhnala ľudí z uzavretých domácností do lesov a keďže sa minulý rok nedalo ísť ďalej ako za hranice okresu, Bratislavčania konečne objavili zrúcaninu hradu, ktorá sa nachádza len zopár kilometrov od hlavného mesta.

Nechceme, aby tu zostala len hŕba kamenia BORIS NÉMETH Monika Winczerová založila združenie Castrum Sancti Georgii, s ktorým sa pustila do záchrany hradu Biely Kameň nad Svätým Jurom.

„minulú zimu sem chodili davy,“ hovorí Monika Winczerová, stojaca za občianskym združením Castrum Sancti Georgii, ktorého cieľom je záchrana rozpadajúceho sa  Svätojurského hradu. Spolu stojíme na vrchole kopca, ktorý si bežní návštevníci mýlia s vlnitou lúčkou. Tu pred šesťsto rokmi bolo nádvorie hlavného hradu, z ktorého dnes nezostalo takmer nič, len zasypané miestnosti, ktoré kedysi obývali grófi a ich rodiny. Monika nikdy nebola vysloveným fanúšikom histórie alebo hradov, no na rozdiel od väčšiny obyvateľov tohto nádherného mestečka jej osud zrúcaniny tak dlho ležal na srdci, že sa rozhodla nakoniec konať. „Keď naša generácia s tým nič neurobí, tak nasledujúcim generáciám tu zostane už len hŕba kamenia. Toto vedomie je moja motivácia. Máme veľkú šancu, ak nie obnoviť, tak určite ho zastabilizovať, aby z neho už nič nezaniklo,“ hovorí.

práca na 20 rokov

Pre miestnych bol hrad po tri storočia nepotrebnou rárohou, ktorá sa týčila na holom kopci nad mestom, až ho nakoniec úplne pohltil les. Jeho osud sa zdal nezvratný. V 20. storočí u nás prichádzalo k obnove niektorých slovenských hradov, šťastie mali napríklad Beckov, Devín alebo Strečno, no tento strážny hrad v Malých Karpatoch nikoho nezaujímal. Teda, ak niekto z domácich náhodou nepotreboval kameň ako stavebný materiál. Po revolúcii sa po celom Slovensku konečne vyrojili partie záchrancov a fanatikov, ktorí sa z vlastnej vôle púšťali do obnovy hradov, zámkov, kaštieľov alebo kúrií. Nebyť ich snahy, mnohé objekty by už dávno zanikli. 

Biely Kameň, podobne ako veľa historických budov na Slovensku, bol stále bokom, aj keď ho Pamiatkový úrad SR pomerne nedávno zapísal do oficiálneho zoznamu národných kultúrnych pamiatok s prioritou ochrany a obnovy. Tým to pre štát zhaslo. Aj mesto sa vyhováralo, že sa s tým nedá nič robiť, lebo hrad leží na súkromnom pozemku. „A vidíš, chytila som sa toho vyslovene z občianskej zodpovednosti a dokázala som to rozbehnúť.  Nemohla som sa na to pozerať,“ hovorí Monika a pokračuje: „Prečo som si na staré kolená dala takéto bremeno? Deti mám dospelé, mamu som dochovala. Mohla som si konečne užívať život, no zobrala som si popri zamestnaní ešte túto dobrovoľnícku prácu, ktorá je najmenej na dvadsať rokov života. Keby sa mi podarilo v najbližších troch-štyroch rokoch zachrániť vežu, potom možno vstupnú bránu a nakoniec veľkú hradbu nad chodníkom, aby neohrozovala turistov, bol by to obrovský úspech v porovnaní s tým, že sa tu predtým vôbec nič nerobilo.“ 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite