Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kňaz, ktorý kuje meče (reportáž)

.michal Oláh .reportáže .reportáž

„Výbuch míny, ktorá ma vážne zranila, mi, paradoxne, zachránil život,“ hovorí s úsmevom farár z Lamača Leonard Pawlak. Po hospitalizácii mu totiž včas diagnostikovali rakovinu, z ktorej sa dodnes lieči. Má zvláštnu záľubu: ručne vyrába meče a nože, čo mu pomáha nevyhorieť a priblížiť sa k ľuďom.

Kňaz, ktorý kuje meče (reportáž) Boris Németh Bratislavský farár Leonard Pawlak s vlastnoručne vyrobeným obojručným mečom s vyleptaným biblických textom v gréčtine: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč.“

keď ho náš fotograf Boris Németh poprosil, aby si kvôli foteniu obliekol kňazskú košeľu s kolárikom, so smiechom pokrčil plecami, že žiadnu nemá. Načo by mu bola? Najradšej chodí po fare v montérkach. „Ako hovorí  pápež, cirkev by mala byť poľnou nemocnicou. Ani lekár, keď ošetruje rany, nie je oblečený v kravate a obleku,“ vysvetľuje. Odlišné obliekanie kléru vyvoláva podľa jeho slov odstup verejnosti od duchovných, preto je vždy v civile. Nože, ktoré vyrába, sú určené do domácností v jeho lamačskej farnosti. „Vďaka manuálnej práci si viem vážiť človeka, ktorý prichádza do kostola unavený, zrobený a do jeho upracovaných rúk vkladám telo Kristovo. Vážim si potom každý cent, ktorý nám tí ľudia dávajú ako svoju spolupatričnosť cirkvi. Viem, aká námaha je za tým,“ hovorí sympatický farár, keď s nami kráča od kostola k neďalekej ošarpanej budove.

pootváralo ma to ako plechovku 

„Práca so železom mi bola vždy blízka. Detstvo som strávil u deda v kováčskej dielni v Sliezsku. Moja prvá spomienka z detstva bola, ako som ťahal mech, ktorý fúka na vyhňu,“ spomína Leonard na počiatky svojej kováčskej lásky. Keď sa stal kňazom, myslel si, že s kovom už pracovať nebude. No necelé tri roky po vysviacke sa musel vrátiť k železu na svojej prvej misii v Angole.

„Bol som odkázaný sám na seba. Zúrila tu štyridsaťročná občianska vojna, ďaleko od veľkých miest preto ničoho nebolo. Musel som rezať železo, vyrábať konštrukcie, stavať vodné nádrže. Najväčším ,nákupným centrom´ pre nás bola spálená kolóna áut, tam sme brali skrutky, matice, železo, prerábali ich a recyklovali. Z nákladiakov sme robili veže na sudy s vodou,“ opisuje africkú skúsenosť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite