ak by sa chcel niekto vydať po stopách slovenských drotárov a poctivo prejsť všetky ich niekdajšie „pracovné“ cesty, nachodil by vari desaťtisíce kilometrov. Nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe, ba dokonca po celom svete.
Hnaní túžbou po spoznaní tajov drotárskeho kumštu sme radšej zvolili inú taktiku. Rozhodli sme sa navštíviť zopár konkrétnych miest, kde tento špecifický druh pôvodnej slovenskej ľudovej výroby pred takmer tromi storočiami vznikal a odkiaľ sa ďalej rozvíjal.
Jedna z takých oblastí ležala na Spiši a kedysi zahŕňala asi tucet obcí v okolí Starej Ľubovne. Dominantnejšou a známejšou liahňou slovenských drotárov bol región Kysúc, spolu s desiatkami dedín v okolí Žiliny a Bytče.
Tam sa chlapi, bolo to na pozadí sociálnej biedy niekedy v polovici 18. storočia, vskutku originálnym spôsobom spriatelili s dovtedy viac-menej neznámym priemyselne vyrábaným materiálom – drôtom. Umožnila im to aj existencia hút, drôtoťažeckých manufaktúr či valcovní plechu v Sliezsku.
Boris NémethUkážka z expozície venovanej histórii drotárstva v novootvorenom Drotárskom pavilóne Považského múzea v Žiline, ktorý sídli v areáli Budatínskeho hradu.
Drôt začali muži ohýbať v rukách, všelijako prepletať či viazať a stvorili tak jedinečnú technológiu. Stala sa základom nového spoločenského, remeselného aj umeleckého fenoménu. Drotári spočiatku vandrovali po dedinách. Chodili z domu do domu a pomocou drôtu ľuďom spevňovali prasknuté hrnce či iný hlinený riad.
Neskôr začali vyrábať vlastné úžitkovo-dekoratívne predmety, misky, vázy, kuchynské náradie aj pasce na myši. Tí smelší sa postupne vzďaľovali od domova nadlhšie a pri troche šťastia sa z nich za hranicami stali úspešní podnikatelia. Zakladali významné drotárske dielne či manufaktúry, povyšovali remeslo na umenie a spolu s finančným kapitálom získavali aj lepšie spoločenské postavenie. Toľko stručný historický exkurz, čo však prítomnosť?
„Aj keď drotár Juraj Šerík takmer nevidí, založil múzeum a pokračuje v tradícii.“
Je drotárstvo na Slovensku stále živou tradíciou zasluhujúcou si pozornosť verejnosti? Za odpoveďou sme vycestovali najskôr do jednej z rázovitých obcí na Hornom Považí. Na drotárskych chodníčkoch je totiž len málo takých autentických zastávok, ako je drevená chalúpka poniže kostola v Dlhom Poli neďaleko Žiliny.
sága bez konca
„Vitajte v rodnom dome môjho pradeda Jozefa Holánika-Bakeľa, svetoznámeho slovenského drotárskeho majstra a umelca,“ zdraví nás na priedomí dreveničky sympatický Kysučan Juraj Šerík. Drotár pôvodom z Čadce zostal verný odkazu svojich predkov a už takmer dve desaťročia pokračuje v rodinnej umelecko-remeselnej tradícii. Na mieste, kde kedysi žil jeho slávny prastarý otec, predvlani v lete zriadil Drotárske múzeum Jozefa Holánika-Bakeľa.
Vstupujeme doň cez malú kuchynku so starodávnym kredencom a murovanou pecou. Vchod smerom do vedľajšej výstavnej miestnosti je tiež pôvodný, nízky, no to si uvedomíme až vtedy, keď temenom hlavy lizneme vrch drevených verají. Len čo sa po pár sekundách preberieme z mrákot a potlačíme smiech z vlastnej nešikovnosti, zbadáme pred sebou hlavnú izbu domu. Je plná čiernobielych fotografií, starých dokumentov, vzácnych diplomov a medailí, no aj drotárskych výrobkov, starostlivo uložených v sklených vitrínach.
„Holánik-Bakeľ vyvinul unikátnu technológiu spracovania drôtu, ktorú si nechal patentovať. Takmer štvrťstoročie pôsobil vo Varšave, kde mal vlastnú drotársku dielňu. Vyrábal úžitkové predmety pre domácnosť, ako aj ozdobné misy, košíky, vázy, šperkovnice či tabatierky. Položil základy umeleckého drotárstva a na sklonku života odovzdal svoje remeselné majstrovstvo zaťovi Jakubovi Šeríkovi-Fujakovi,“ približuje nám život a dielo legendárneho Slováka jeho pravnuk, majster ľudovej umeleckej výroby Juraj Šerík.
„Slovenské drotárstvo je celosvetový unikát a patrí do zoznamu UNESCO.“
K drotárskemu remeslu privoňal už zamlada, keď ako chlapec chodieval na prázdniny do Dlhého Poľa a starému otcovi pomáhal stáčať drôty či navíjať pružinky, tzv. fedierka. Z tohto obdobia má dodnes odložené svoje prvotiny – malú šperkovnicu, vázičku a popolníček. Po dedovej smrti sa od drotárstva na niekoľko rokov vzdialil a postupne strácal zrak. Dnes takmer nevidí, no ani zdravotné znevýhodnenie mu nezabránilo v návrate k vzácnemu dedičstvu. Veľa vraj dokáže urobiť aj bez očí a spolieha sa na cit v rukách.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.