Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na ceste Gruzínskom

.stano Jendek .reportáže

„Netreba nič plánovať a objednávať, tá krajina sa o teba postará,“ povedal Braňo a mal pravdu. Šesť kamarátov, pätnásť dní, minimálne plánovanie, iba túžba po nevšedných zážitkoch a veľa prekvapení. Gruzínsko.

Na ceste Gruzínskom Boris Németh

dvaja vinári, dvaja fotografi, jedna lodná kapitánka a jeden nadšenec pre múdre domy a všetko elektronické. Naša cesta sa začala na jar tohto roku vo Svätom Jure u kamaráta Braňa v jeho vinotéke. Jedno nám bolo od začiatku jasné – chceme ísť viac-menej nadivoko, bez cestovky, bez hotelov a masovo navštevovaných atrakcií, chceme spoznať autentické Gruzínsko. Hory, história, ľudia, jedlo, víno a silné zážitky – náš cieľ. 

kravy, všade sú kravy

Nočný let z Budapešti do Kutaisi ubehol rýchlo. Na letisku sa o nás zaujímalo množstvo taxikárov, nakoniec sa nás ujal starší sympaťák Indiko, ktorý nás aj s naším nákladom batožiny – dodnes neviem ako – naládoval do svojej Zafiry. Náš prvý cieľ bolo asi 250 kilometrov vzdialené mestečko Mestia v horách Kaukazu. Takmer všetky cesty v Gruzínsku sú rozbité. Buď viac, alebo veľmi. Kravy, všade boli kravy. Vedľa cesty, na ceste, pasúce sa, ležiace. Gruzínsko je krajina kráv. A psov. Svorky túlavých psov spoľahlivo rozpoznajú, kto je turista. Idú s vami a čakajú. Nie sú agresívne, ale občas to vie byť aj nepríjemné.

„Gruzínsko je pestré, krásne, bezpečné, prívetivé, no aj plné bizarností.“

Mestečká a dediny plynule prechádzali z jedného do druhého, súvislý pás domov na oboch stranách cesty sa nekončil. Polovica obývaných, mnoho schátraných, na viacerých bolo cítiť bohatšie, lepšie časy. Po dvoch hodinách začalo osídlenie rednúť, kopce sa dvíhať a cesta ešte viac „jamovatieť“. Občas sme išli krokom, posledné dve hodiny sme už boli v horách, cesta samé blato, buldozérmi neustále prehŕňaná, vybojovaná v neustále zosúvajúcom sa prudkom svahu. Po piatich hodinách jazdy prichádzame do Mestie.

Mestia je centrom oblasti Svaneti – duchovného srdca Gruzínska. Tu, medzi vysokými štítmi Kaukazu, bolo vraj posledné útočisko ľudí a vzácnych pokladov počas stáročí najrozličnejších vojen. Oblasť je charakteristická aj typickými obrannými vežami. Každá väčšia rodina mala jednu, v spodnej časti skrývali zvieratá, v horných podlažiach sa snažili časté boje prežiť ľudia. 

Poprosili sme Indika, nech nám nájde nejaké ubytovanie. Zašiel do dvora, ktorý by sme si inak nevšimli, porozprával sa s domácou a o pár minút sme už bývali. Dve izby, čisté, bolo tam všetko, čo treba, za pár eur, aj keď nijaký luxus. 

O Ushguli sa hovorí ako o najvyššej trvalo osídlenej dedine v Európe. Dá sa do nej dostať iba jedinou cestou po nespevnených serpentínach. Na úvodnej dvojstrane: Gruzínsky kláštor Alaverdi. Niektoré jeho časti sú zo 6. storočia, súčasná katedrála bola postavená v 11. storočí.Boris NémethO Ushguli sa hovorí ako o najvyššej trvalo osídlenej dedine v Európe. Dá sa do nej dostať iba jedinou cestou po nespevnených serpentínach. Na úvodnej dvojstrane: Gruzínsky kláštor Alaverdi. Niektoré jeho časti sú zo 6. storočia, súčasná katedrála bola postavená v 11. storočí.

Jedlo. Zhodli sme, že jedným z najsilnejších zážitkov bolo jedlo. V Mestii sme objavili malú rodinnú reštauráciu a s ňou naozajstný význam spojenia „food porn“. Plný stôl jedla, ktoré je nádherné a skvelo chutí. Zelenina, mäso, bylinky, omáčky, šaláty, miestny chlieb, všetko čerstvé, výborné a lacné. Jedli sme tam asi štyrikrát, vždy do nirvány. 

V Mestii a okolí sme toho zažili asi najviac. Výlet do Ushguli, dedinky vysoko v horách, ktorá je pamiatkou UNESCO pre jej zachovanú výnimočnú architektúru. Už cesta tam bola zážitkom. Sprava priepasť s horskou riekou, zľava skaly, sem-tam vodopád tečúci cez cestu, blato do pol kolies, vyhnúť sa protiidúcemu autu je výkon hodný kúzelníka. Našťastie Gruzínci veľmi dobre a ohľaduplne jazdia, v priepasti pod nami sme nevideli nijaké auto.

Túra na ľadovec Chalaadi bola skôr prechádzkou než výstupom. Opäť terénnym taxíkom po cestách, ktoré by u nás boli extrémnym offroadom. Potom asi hodinu a pol pešo lesom a medzi skalami nádhernou dolinou. Napriek tomu, že koniec doliny bol stále pod snehom, vystačili sme si s tričkami. Polovica vecí, ktoré sme nosili v batohoch, mohla ostať doma, zima sa nekonala.

Polyfonický mužský spev je svanetský fenomén. Na koncert kapely v Cafe Laila sa nedá zabudnúť. Bol to silný zážitok, možno aj preto, že majiteľ reštaurácie nám poslal, ako pozornosť šesť panákov čače (pálenka z vína). Ibaže táto mala, na rozdiel od bežných, 81 percent! 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite