keby ten deň pokračoval tak, ako začal, do denníka by sme si zapísali len pár vrúcnych slov o sviežom rannom behu jeruzalemským parčíkom pri hoteli King David, kde v tom čase ešte spal prezident Andrej Kiska na návšteve Izraela. Ďalšie riadky denníka by napĺňali dojmy z návštevy Múzea holokaustu Jad va-šem, osviežujúce výhľady do zelených údolí a pocit prosperity a mieru. Ale malo to byť inak.
zažili sme útok
„Z cesty, uhnite,“ kričal zdravotník na bicykli, zúrivo šliapuc do pedálov. V úzkej uličke jeruzalemského Starého mesta to vyzeralo tak, že pomoc medikov o chvíľu bude potrebovať on sám. Niektorým chodcom sa vyhol o milimetre. Keď za ním bežali dve skupiny policajtov s napätými tvárami, vedeli sme, že príjemné jeruzalemské popoludnie s ľahkým obedom a prechádzkou k islamskej svätyni al-Aksá je len ilúziou. Vojaci a zdravotník dobehli takmer celkom k Damašskej bráne, keď nám cestu zatarasilo niekoľko izraelských ozbrojencov. Práve vyháňali ľudí z ulice, na ktorej konci sa niečo stalo. Mladí chlapci, mohli mať okolo dvadsiatky, kričali, sácali neposlušných chodcov pred sebou a tvárili sa, že sa stalo niečo vážne. Nemali pritom ani štipku úcty ku kamere Eugena Kordu, ktorá preto natočila len zmätenú spleť nôh a tiel. „Vražda,“ odpovedal mi po mnohých dotieravých otázkach jeden z nich. Na krajoch ulice stáli arabsky vyzerajúci trhovníci. Ruky prekrížené na hrudi, v očiach nenávisť. „Zabili starú ženu. Bezdôvodne zabili ženu. Oni, izraelskí policajti,“ povedal nám jeden z nich.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.