je to ako vzťah muža a ženy. Keď sa jeden dlhodobo usiluje o priazeň, no druhý mu nepovie úprimne, že ho odmieta, končí sa to zle. Po pol storočí „navrávačiek“ Turecko stráca s Európou, kam túžilo patriť, trpezlivosť. O čo prídeme, ak sa tak stane? A čo si dnes myslia Turci o EÚ?
Na každom rohu predavač pečených gaštanov a kukurice, ale aj praclíkov z chlebového cesta, posypaných sezamom. A potom mačky, všade samé mačky. Žobrajúce deti sedia na chodníku a hrajú na umelohmotných klarinetoch, romány Orhana Pamuka sú vystavené ako trofeje pre turistov v regáloch kníkupectiev, kebabové mäso sa točí na železnej tyči pri ohni, podobne derviš tancuje v kruhu na pódiu reštarurácie v uličke za Modrou mešitou.
Z cinkajúcej električky na trase medzi palácom Topkapi, Veľkým bazárom a Hagiou Sophiou – tento pôvodne byzantský chrám, neskôr prerobený na mešitu, dnes slúži ako konfesne „neutrálne“ múzeum – môžete zamyslene pozorovať staršie ženy, ktoré v obrovských sklenených výkladoch pred očami okoloidúcich pripravujú jedlo. Výletné lode v Bosporskej úžine premávajú medzi Európu a Áziou. Orient sa tu stretáva so západom.
Istanbul je jediná metropola sveta, ktorá leží na dvoch kontinentoch. Mesto moslimské aj sekulárne, starodávne aj moderné. Založené pred 2 700 rokmi Grékmi prežilo vpády aj zemetrasenia. Istanbul bol centrom dvoch impérií – Byzancie a Osmanskej ríše, ktoré v dejinách patrili medzi najsilnejšie. To mesto je vesmír sám osebe, má stovky mien, Dvere k šťastiu alebo Druhý Rím. A, samozrejme, Konštantínopol a Byzantium.
Andrej BánV turistickej časti Istanbulu môže človek často vidieť tradičné tance, napríklad derviš.
otec všetkých Turkov
Do iného Istanbulu, ako je ten dnešný, prišiel pred dvadsiatimi rokmi slovenský orientalista a turkológ Gabriel Pirický. Po štúdiách arabistiky na Karlovej univerzite v Prahe a islamskej spoločnosti a kultúry na Londýnskej univerzite získal v roku 1992 na Istanbulskej univerzite polročný kurz. To už mal za sebou krátku kariéru analytika v médiách a na ministerstve zahraničných vecí v Prahe.
„Vtedy v zime sa delilo Československo a ja som nechcel byť pri tom,“ hovorí Pirický, keď sedíme pri tradičnom malom silnom čaji v najslávnejšej kaviarni Veľkého bazáru. Je podvečer, predavači si balia tovar. „Istanbul vtedy, to bol zápach uhlia a splodiny z Ikarusov. No aj mesto plné farieb, vôní a pestrostí, pričom u nás ešte vtedy vládla šeď. Šmelinári, najmä z Poľska, vozili odtiaľto plné autobusy textilu, od šmejdov až po ten kvalitný,“ dodáva Pirický s tým, že na rozdiel od arabského sveta sa tu nikdy necítil ako cudzinec, ani tu tak na neho deti nikdy nepokrikovali. Istanbul je úplne európske mesto pri mori, so zvlneným terénom, dokonca s ohľadom na južnú polohu netypicky chladné – nerastú tu palmy a v zime napadne sneh.
Koncentráciou pamätihodností toto mesto konkuruje Rímu. Zároveň tu vyrástli mrakodrapy a všade na vás „padajú“ globálne značky. Už Osmanská ríša sa veľmi usilovala prekonať svoju zaostalosť silnou orientáciou na Západ, najmä na Fracúzsko.
„Vyvolený a dokonalý otec všetkých Turkov,“ ako tu dodnes volajú zakladateľa Tureckej republiky v roku 1923 Mustafu Kemala Atatürka, si z modernizačných úsilí urobil os radikálnej premeny. A myslel to smrteľne vážne. Prvý sekulárny štát v moslimskom svete ukončil v Istanbule vládu chalifátu a hlavné mesto preniesol do Ankary.
„Podobne ako iné typy sociálneho inžinierstva, ani kemalizmus sa neuplatnil do dôsledkov.“
Kemalistické reformy sa zavádzali autoritatívne, ich „otec“ sa od detstva búril proti tradičnému islamu, podobne ako sovietski komunisti aj on považoval náboženstvo za prameň zla. Zdrvujúcim tempom menil všetky oblasti života. Pod hrozbou smrti (deviatich skutočne popravil) napríklad zakázal mužom nosiť fezy, tradičné červené čapice kónického tvaru, ktoré nahradili klobúky európskeho strihu.
Kemalisti zrušili mnohoženstvo a náboženské sobáše, europeizácia pokračovala reformou kalendára či radikálnou emancipáciou žien: samotný Atatürk išiel príkladom, keď sa jedna jeho adaptívna dcéra stala profesorkou histórie, zatiaľ čo druhá pilotovala vojenské lietadlo. S cieľom zlepšiť postavenie žien sa už v roku 1929 organizovala súťaž o Miss Turecka.
Otec všetkých Turkov vo vysokom tempe modernizoval všetko, od rodiny po štát, rušil mystické rády, no jeho srdcovou témou až do smrti v roku 1938 ostal jazyk. Nahradil arabské písmo latinkou a prišiel s novou turečtinou, tej však ľud (aj on sám) iba ťažko rozumel. problém mal tak trochu s mierou, čoho dôkazom je jeho slávny Prejav o udalostiach z rokov 1919 až 1927, ktorý prečítal na zjazde republikánskej strany. Trval 36,5 hodiny a prezident ho prednášal niekoľko dní.
Podobne ako iné typy sociálneho inžinierstva, ani kemalizmus sa neuplatnil do dôsledkov. Pirický upozorňuje na špecifiká miestneho sekularizmu, v skutočnosti tu neexistuje odluka cirkvi od štátu, ale naopak, štátna inštitúcia kontroluje dianie a prejavy v mešitách a schvaľuje imámov, teda duchovných.
Pocit z úplne iného než moderného Istanbulu vás ovládne, keď navštívite štvrť Fatih-Çarşamba, niekedy sa jej hovorí aj istanbulská Mekka. Od hlavy po päty v čiernom zahalené ženy, voči návštevníkovi ostražité správanie, gigantická sieť koránových škôl, muži sa na uliciach nezdravia po turecky „merhaba“, ale „es selamü alejküm“.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.