Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve Dobšiné

.andrej Bán .reportáže

Toto gemerské mestečko má dve tváre. Na jednej strane „neprispôsobivých“ a zašlú banícku tradíciu, na druhej sú tu viacerí aktívni ľudia. Je to nádej na zmeny k lepšiemu?

Dve Dobšiné Andrej Bán Každé ráno idú deti z osady v sprievode troch dobrovoľníčok do školy.

je utorok ráno, krátko po siedmej. Tak ako každý pracovný deň, aj dnes v tunajšej rómskej osade na južnom okraji mesta vypravujú deti do školy. Rutinná záležitosť bez emócií? Inde možno áno, tu zďaleka nie. Tu akoby nebola história, akoby nebolo včera ani zajtra – je iba dnes, teraz a tu. Vždy všetko odznova. Čas nie je špirála odniekiaľ niekam, ale bod na úsečke.

Na dolnom konci, pri asfaltke a kovových rúrach, na ktorých obyvatelia bytovky sušia bielizeň, zoraďujú tri miestne ženy najmenšie deti. Dobrovoľníčky, ktoré rozumne angažoval „vajda“ (úvodzovky vysvetlíme neskôr). Obliekajú každému školáčikovi zelenú reflexnú vestu, aby ho cestou do školy v meste vodiči videli. Nezodpovední rodičia mnohých z nich ešte dospávajú, takže nebyť týchto troch žien, deti by do školy vôbec nešli. Alebo by sa rozutekali po ceste.

„Títo ľudia z úspechu Slovenska nezažili nič, vidia iba úpadok, hovorí Martin Vavrinčík.“

„Čo tak bežíš, Albín? Daniel, utekaj pomaly, nech nespadneš,“ oslovuje každého po mene „vajda“ Marián Bubenčík. Neverí, že sú tu všetci školáci. Spoločne so sociálnou terénnou pracovníčkou Annou Wágnerovou ideme preto hore, asi do dvesto metrov vzdialenej osady. Drevené chatrče bez vody a bez elektriny. Teda, oficiálne bez elektriny, pretože satelitné „taniere“ sú na každej z nich. Prechádzame okolo chlapa, ktorý stojí pri veľkom kotle, z ktorého stúpa para. „Prasacia hlava. Na tlačenku,“ zvolá hrdo. „Vajda“ sa usmeje. Presne vie, kto ho dnes zaujíma najviac: celkom na konci osady býva 16-ročný Daniel, učí sa za murára. No ani dnes sa mu do školy nechce. Obaja mu dohovárajú. A on? Iba stojí pred chatrčou v mikine, ruky vo vreckách, kapucňa na hlave a na každú výčitku mykne plecom. „Daniel bude otcom dieťaťa, ktoré onedlho čaká iba 14-ročná Nikola. Takých prípadov tu máme asi šesť,“ povie potom Anna Wágnerová.

Pred siedmou ráno každý pracovný deň čakajú nezamestnaní na aktivačné práce.Andrej BánPred siedmou ráno každý pracovný deň čakajú nezamestnaní na aktivačné práce.

O tehotenstvá maloletých sa tu teraz zaujíma veľa médií. Čo s touto trestnou činnosťou robí polícia a justícia? Dobrá otázka. Nič. Mali by stíhať starých rodičov, no nikam to nevedie. Štát, obrazne povedané, iba kývne rukou. O narodené deti sa potom obvykle starajú rodičia ich rodičov. Ak vôbec žijú a sú toho schopní.

Šestnásťročný Jožko a jeho o štyri roky mladší brat Kristián už rodičov nemajú, stará sa o nich babka. Aj dnes sa akosi zatúlali. „Kde ho mám hľadať? Po Cigánoch? Poriadnu nakladačku mu daj, Marián, to by bolo najlepšie!“ kričí staršia pani na „vajdu“. Vzápätí sa obaja záškoláci objavia. Pomaly, neochotne kráčajú do školy. Medzičasom upokojená babka Jožkovi za odmenu nenápadne vtlačí do dlane eurovú mincu. Vraj na desiatu. On sa ani nepoďakuje.

chcem tu žiť

Aby nevznikol mylný dojem, napriek obvyklému osadovému folklóru je Dobšiná na správnej ceste. Nemalú zásluhu má na tom nový, akčný primátor Ján Slovák, ktorý je vo funkcii rok a pol. Ako jeden z prvých krokov v päťtisícovom mestečku, kde takmer polovicu obyvateľov tvoria Rómovia, ustanovil do funkcie „vajdu“. Nezvolili si ho ľudia sami – preto tie úvodzovky, ktoré má aj na dverách svojej kancelárie. Ale to autoritu tohto štyridsiatnika, miestneho rodáka s dobrou povesťou, ktorý po strednej škole pätnásť rokov pracoval v baniach, kým neskrachovali, nijako neznižuje.

„Je to zvláštne, vajdom bol aj môj dedo. Zvolili si ho za socializmu, v 60. rokoch,“ hovorí Bubenčík. „Ide mi najmä o to, aby sa naša komunita mala dobre a celé mesto tiež. Mám tu rodinu, majetok, chcem tu žiť. Nechcem odísť za prácou do zahraničia.“

„Keď nastúpil primátor, najprv sme išli do osady a sprejom nastriekali čísla na nelegálne domy v osade, od jeden po sedemdesiatšesť.
 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite