počúvať albumy Jamesa Blaka bolo občas utrpením.

Asi sa s tým bude treba zmieriť – Prezident Lourajder zostane navždy rozkročený medzi dvoma svetmi. Tým, ktorý recykluje všetky hiphopové klišé o chlapcoch, čo si potrebujú zanadávať jeden na druhého, a tým, v ktorom sa z hiphopovej skladby stáva kus generačného umenia.

Na Youtube sa už zopár týždňov dá nájsť dokonalá paródia na piesne skupiny Muse. Volá sa Orwellian Rebellion a skupina amerických recesistov v nej krásne zhŕňa poznávacie znaky britských velikánov z Muse, ako sú politicky angažované texty, grandiózne gitarové sóla a... drony.

Vydať v jeden rok dva albumy nie je len tak. Hoci je ten druhý „iba“ šesťdielnym épečkom a nasleduje po nie práve najpodarenejšej jarnej štúdiovke, aj tak je to zo strany Django Django výkon. Taký, ktorý našťastie okrem kvantity zaujme aj kvalitou.

Na staré kolená znejú ostrejšie slová opäť cool a floskula „autentický jazyk“ zasa nachádza svoj význam. Sú traja, hovoria si Darkness Positive a ich debut Prvý dojem patrí za dlhý čas k tomu najzaujímavejšiemu, čo u nás vyšlo.

Sú o dva roky starší, no stále sú tínedžeri. Nahrali už svoj druhý album, no od vydania debutu sa nikam výrazne neposunuli. A aj tak je to čarovné počúvanie.

V najlepších momentoch znejú Teleman ako Daft Punk, v slabších ako podpriemerná synthpopová zostava z osemdesiatych rokov.

Leto s Monikou je nadviazaním na projekt Monikino Kino – so štvorročným odkladom a s polovicou pôvodnej zostavy. A hoci sa na to snažíte všelijako nemyslieť, po chvíli tam tá druhá polovica začne poriadne chýbať.

Krátko pred päťdesiatkou sa vydavateľ Adele či Radiohead rozhodol nahrať vlastný album. A málokto úplne chápe, prečo.

Ak by sa honba za novým Morrisseym mala zastaviť hoci aj teraz, s týmto juholondýnskym čudákom by sme to nejako prežili.