Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na Slovensku pribudlo 17 úmrtí na pľúcnu formu ochorenia COVID-19. Minister obrany Jaroslav Naď naznačil návrh o miernejšom lockdowne a následnom plošnom testovaní.

Ako vták zamknutý v klietke

.michal Oláh .promotion .promotion

Desaťtisíce ľudí so zdravotným postihnutím nemajú možnosť uplatniť sa na trhu práce. Šanca pracovať im pritom otvára cestu k slobode a ľudskej dôstojnosti. Hovorili sme o tom s odborníkmi na deinštitucionalizáciu Vierou Záhorcovou, Michalom Smetankom a ženou s ŤZP Danielou Hroncovou.

Ako vták zamknutý v klietke TÝŽDEŇ

kto je vlastne človek so zdravotným postihnutím? Ako chápe slovenská legislatíva človeka s hendikepom? 

Viera Záhorcová (VZ): Je niekoľko definícií. V téme zamestnávanie znevýhodnených ľudí, ktorí sú znevýhodnení tým, že majú zdravotné postihnutie, platí špecifická definícia. Je to človek, ktorý má zníženú schopnosť trvalo vykonávať stopercentne nejakú pravidelnú zárobkovú činnosť - teda prácu. Je to človek, ktorý má diagnostikovanú určitú formu zdravotného znevýhodnenia. A teda pre účely toho zamestnávania je to osoba, ktorá má zníženú schopnosť pravidelne vykonávať zárobkovú činnosť.

ako je to s invalidným dôchodkom? Má naň právo každý človek s hendikepom? 

VZ: Len pokiaľ Sociálna poisťovňa cez posudkovú komisiu posúdi, že stratil schopnosť vykonávať plnohodnotne stálu zárobkovú činnosť, teda zamestnanie. 

a ak takýto človek začne pracovať, nepríde o invalidný dôchodok?

Michal Smetanka (MS): Nie. 

takže človek poberajúci invalidný dôchodok môže mať akýkoľvek vysoký príjem? 

VZ: To, že človek príde o invalidný dôchodok, ak má príjem z pracovnej činnosti, patrí medzi niekoľko mýtov, ktoré ešte pretrvávajú na Slovensku. Slovensko ako jedna z mála krajín má takzvaný súbeh mzdy a dôchodku, invalidného dôchodku, a teda o invalidný dôchodok pracujúci hendikepovaný človek nepríde. Pracovať môže dokonca aj človek pozbavený spôsobilosti k právnym úkonom, nie je v tom diskriminovaný. Právne úkony rieši pritom jeho právny zástupca. 

je spravodlivé poberať dôchodok popri mzde, ktorá môže byť aj nadpriemerná? 

VZ: Invalidný dôchodok vlastne vyjadruje percentuálne zníženie niektorých činností, schopností, zručností, ktoré tá zdravotne znevýhodnená osoba napríklad na vozíku robí s ťažkosťami a musí si vyhľadávať také zamestnanie, kde bude schopná vykonávať svoju prácu. V tom je znevýhodnenie tejto osoby. Takže je to z hľadiska férovosti v poriadku. Naša legislatíva má takto nastavený posudkový systém. Už za hranicou rakúskou a smerom ďalej do západnej Európy súbeh mzdy a dôchodku neexistuje. So zvyšujúcim sa príjmom klesá nielen invalidný dôchodok, ale klesajú aj sociálne benefity. Slovensko je jedna z mála krajín, ktorá má ešte súbeh mzdy a invalidného dôchodku.

.vy, Daniela, ste žili mnoho rokov v zariadení sociálnych služieb, kým sa vám podarilo zamestnať sa ako šička a neskôr ako čašníčka v kaviarni Radnička. Vďaka práci ste sa osamostatnili. Ako bol váš príbeh?  

Daniela Hroncová (DH): V štrnástich rokoch som psychicky ochorela a potom dom pre chorobu nemohla ďalej chodiť do školy. Vlastne som kvôli chorobe prepadla, lebo som naschvál zbierala päťky. Choroba sa mi stále zhoršovala. Bola som z toho stále taká nervózna, že ma museli dať do sociálneho ústavu.

do akého ústavu vás dali? Dokedy a ako ste v ňom žili? 

DH: Domov sociálnych služieb pre deti a mládež, potom pre dospelých a potom pre deti a dospelých. Takto ma prekladali. Ja som vedela, že to nie je život, po ktorom túžim. Od začiatku, ako som prišla do ústavu, som bojovala o to, aby som sa raz dostala von, vrátila k rodičom a žila plnohodnotným životom. Za týmto som išla, a veľmi dlho o to bojovala. Zmenila som postoj k rodičom, začala som sa uzdravovať. Už 22 rokov som nebola na psychiatrii. Začala som pracovať v tom ústave a snažila sa robiť všetko, čo bolo možné. Otvorila som ústa, začala so msi hľadať robotu. Potom som natrafila na pani doktorku Vieru Záhorcovú a s jej pomocou som sa pomaly začala dostávať von z ústavu, lebo som veľmi túžila pracovať a ukázať všetkým, že aj ja som plnohodnotný človek, nielen zdraví ľudia. Že aj ja viem pracovať ako zdraví ľudia.

čo sa stalo potom? 

DH: Podarilo sa mi vyjsť von z ústavu k rodičom na slobodu a dostala som sa bývať do podporovaného bývania. Vtedy som nevedela nič. V tomto bývaní ma začali pomaly učiť samostatnosti. Potom nám ponúkli možnosť ísť do bývať garsónky, čo je tiež sociálne bývanie. Išla som. A z tejto garsónky je mojím cieľom osamostatniť sa a uschopniť sa  natoľko, aby som mohla raz prísť žiť naspäť ku rodičom. 

o odchode zo zariadenia sociálnych služieb hovoríte ako o oslobodení. V koľkých rokoch sa vám to podarilo? 

DH: V 54 rokoch.

v ústavnom zariadení ste prežili podstatnú časť života. V čom ste sa cítili neslobodná?

DH: Jednoducho som sa tam cítila úplne zle. Ako vták zamknutý v klietke, ktorý nemôže spievať, nemôže lietať a je z toho smutný. Ako tá rozprávka. Ja som sa tam cítila uväznená, úplne neslobodná, ako keby ma do škatule zavreli. Chýbal ľudský hlas. Najväčší zážitok bol pre mňa, keď som počula cez plot detský krik, detský hlas. To bol môj najväčší, najšťastnejší zážitok. Ani k bráne sme sa nemohli priblížiť, ani za bránu sme sami nemohli ísť. 

to skôr pripomína väznicu. Prečo ste nemohli ísť ani k bráne? 

DH: Aby sme neutiekli a niečo zlé sa nestalo. 

desiatky rokov ste túžili po normálnom živote. Vďaka čomu alebo komu ho dnes žijete? 

DH: Pracovala som v tom ústave, robila som všetko, čo som bola schopná. A prosila som otecka, oci, prosím ťa, mama, chcem ísť von. Ja chcem ísť do roboty, ja sa chcem o seba starať. Chcem byť samostatná. Rodičia mi v tom začali pomáhať. Potom som dostala ponuku od pani Vierky samostatne bývať a pracovať. Otecka ako opatrovníka som poprosila, aby podpísal papier, že chce, aby som išla domov, na slobodu. A otecko povedal: "No, keď si si to sama vybavila, tak to podpíšem."

ako dlho už bývate samostatne a pracujete ako čašníčka v Radničke na Primaciálnom námestí? 

DH: Od 6. januára 2016 som v Radničke. Dovtedy som šila na Bagarovej. To ma bavilo. 

v čom sa počas týchto rokov najzásadnejšie zmenil váš život? 

DH: Prinavraciam sa do starých koľají. Stále viac prežívam emócie rodného domova, na čo som už dávno zabudla. A som čoraz schopnejšia a zaraďujem sa zo dňa na deň do plnohodnotného života. Každý deň sa niečo nové naučím, napríklad ako vybavovať úradné papiere, ako vybavovať lekárov. A každý deň mi to ide do hlavy proste, niečo mi príde, že sa to naučím. Baví ma, že si sama môžem uvariť, čo chcem a kúpiť, čo chcem. Ja môžem ísť, kde chcem, kedy chcem, ako chcem, a už nie som kontrolovaná zhora ako bábka na šnúrke. Jednoducoh mám slobodu, idem do roboty, prídem z roboty, robím si, čo chcem. Vyletela som z klietky a to ma lieči.

pán Smetanka, prečo je pre vás ako zamestnávateľa výhodné zamestnávanie ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím?  

MS: Výhodné je to v prvom rade preto, že chcem pomôcť nejakému človeku. Nechcem, aby to znelo pateticky, ja to myslím smrteľne vážne. Ak chcem niekomu ako zamestnávateľ pomôcť, tak hľadám spôsob, ako to postihnutému či chorému človeku naozaj našiť na mieru. To pre mňa musí byť hlavná motivácia. Lebo keby ste mi aj dávali neviem aké veľké peniaze, aby som zamestnal človeka, ktorý je nejakým spôsobom znevýhodnený, tak bez motivácie pomôcť takémuto človeku, napríklad aj chudobnému Rómovi, to nejde. Tu nejde len o prácu, ale aj všeobecný rozvoj spoločnosti, komunity a človeka. To je vzdelávanie, bývanie a práca. Vlastne to, čo nazývame sebarealizáciou. Každý človek sa potrebuje realizovať. A z môjho pohľadu je každý z nás čímsi  znevýhodnený. A kto si povie, že nemá žiadny hendikep, tak by som ho rád preskúmal. (úsmev) Samozrejme, niekto ho má väčší, niekto menší. Je to stále o tom, či chcem tomu človeku pomôcť podľa toho, v čom je znevýhodnený. Často viem spraviť z toho znevýhodnenia výhodu. Otázka je hlavne v hlave toho zamestnávateľa. On musí chcieť, pretože je k tomu motivovaný nejako inak ako tým, že mu niekto dá za to finančný príspevok.

oponenti môžu namietať, že človek so zdravotným postihnutím môže byť záťažou pri dosahovaní zisku, čo je hlavným cieľom biznisu. 

MS: Napadajú mi teraz onkologicky choré žienky, ktoré sme zamestnali. To je úplne špecifická skupina. Predstavte si na východe Slovenska na dedine ženu, ktorá je v produktívnom veku, no je hendikepovaná onkologickým ochorením s ktorým bojuje. V podstate je na trhu práce odpísaná. Kto ju zoberie? Síce je šikovná, ale stále chodí na rôzne terapie. A tá miera jej posúdenia je väčšinou taká nízka, že je to v podstate taký invalid-neinvalid. A nedajbože aby to bola ešte Rómka, to je absolútne nazamestnateľný človek, ktorého len dakde "treba odložiť". No ale moment, to je tiež človek. My sme takéto ženy zamestnávali a boli to moje najvýkonnejšie pracovníčky. Ony napríklad pracovali so seniormi, lebo boli motivované, vďačné, lebo ich život mal úplne iný rozmer. Tu nešlo len o peniažky. A navyše, tie peniaze si sami zarobili a nedostali ich ako nejaký milodar od štátu.  Je to veľmi motivačné, že ja chorá som medzi ľuďmi a tí ľudia ma rešpektujú takú, aká som. Ani môj zamestnávateľ nemá problém s tým, že idem zase na dva dni na nejakú terapiu po ktorej mi bude zle. Hovorili ste, že prvoradou motiváciou zamestnávateľa je vytvoriť zisk. Aj áno, aj nie.

prečo mnohí zamestnávatelia radšej platia peňažný odvod, aby nemuseli zamestnávať človeka so zdravotným postihnutím? V zariadeniach sociálnych služieb žije na Slovensku celoročne 55 000 ľudí, mnohí z nich by pracovať chceli a mohli. Nie je to mrhanie ľudským kapitálom?  

VZ: My sme sa v istých obdobiach snažili na nich nakontaktovať cez úrady práce a cez ústredie práce. Dokonca nám poslali zoznamy tých, ktorí radšej zaplatia pokutu a nezamestnajú hendikepovaného človeka. Osobne si myslím, že tu stále pretrváva vysoká miera neinformovanosti. Tam, kde už zamestnávajú osoby so zdravotným postihnutím, máme plejádu priateľských zamestnávateľov, ktorí veľmi presne vedia povedať, prečo to robia. Ekonomický faktor v tom nie je. Je to hlavne to, že ten človek prináša do kolektívu úplne iné hodnoty a zdraví ľudia si pri nich uvedomujú, že sú zdraví. To je veľká vec. A teda robí mi dobre, že môžem tomuto Jurajovi, Martinovi, Evičke... pomôcť. To sú tie hlavné atribúty. Veľký zamestnávateľ neraz dokonca povie, že sa zmenila klíma na pracovisku, ľudia sú k sebe ústretovejší, priateľskejší.

Toto sú tie hodnoty, ktoré prevažujú. Máme skúsenosť, aj nejaké štatistiky, že po tom ekonomickom faktore siahnu možno začínajúce malé firmičky, maximálne zopár stredných podnikateľov, ktorí to robia preto, aby využili príspevok štátu v akejkoľvek forme. Tie pridané hodnoty sú však niekde inde. Prečo to mnohí nerobia? Je to stále proces. Musíme šíriť informácie do spoločnosti, že sú tu aj takíto ľudia a sú schopní naozaj produkovať hodnoty. O tom som presvedčená.

pani Daniela, viete si predstaviť, že by ste nepracovali v chránenej dielni, ale u bežného komerčného zamestnávateľa? Máte aj takúto ambíciu? 

DH: Ešte sa na to necítim.

prečo nie?

DH: Tam je to prísnejšie. Napríklad, keby ste sa nejako škaredo pozreli na riaditeľa alebo čo, tak by vás hneď mohol vyhodiť. Alebo keby sa nepáčilo riaditeľovi, že ste ináč, škaredo oblečený, tak by vás mohol vyhodiť. Bojím sa toho.

ako správne aktivizovať ľudí so zdravotným postihnutím, aby si sami chceli hľadať prácu a nebáli sa vstúpiť do "nechránenej" biznis sféry?

VZ: Ďakujem veľmi za túto otázku, lebo celá tá téma má práve dva také súvisiace póly. A to je aktivizácia a potom jej uchopenie smerom k zamestnaniu. Slovensko už pozná niekoľko foriem zamestnávania. Čiže netreba sa báť. Ak mám ťažké zdravotné postihnutie, zamestnanie môže prebiehať aj tou formou, že prídem dvakrát do týždňa do práce na pár hodín. Niekto sa mi tam naozaj venuje a súčasťou toho zamestnávania je napríklad ranná káva s nejakým tímom alebo s manažérom. Veľmi využívame aj tú formálnu stránku. V zákone máme aj  niečo ako aktivačný príspevok formou dobrovoľníckej činnosti, čiže využívame všetky formy dohôd. Učíme zamestnávateľov, že to miesto šité na mieru môže znamenať širokú variabilitu toho, ako dlho pracujem denne, koľkokrát do týždňa, ak dnes nemôžem prísť, tak si to nahradím a podobne. A hlavne diskutujeme a rozprávame sa spolu. To je ten široký diapazón foriem zamestnávania. Ak ale nebudeme aktivizovať zdravotne postihnutých ľudí žijúcich v zariadeniach, tak ich vlastne učíme pasivite. A potom vám takýto človek povie, že sa mu nechce a že nebude pracovať.

ľudia žijúci v zariadeniach sociálnych služieb majú spravidla pocit naučenej bezmocnosti nad svojim životom. 

VZ: Áno, naučená bezmocnosť, naučená pasivita. Ak sa bez prikrášľovania pozrieme na tú tému, tak si povedzme otvorene, že niekde môžem prísť do zariadenia a môžu ma uložiť do postele, zaplienkovať, dať mi bočnice a nazvať to obrovskou formou starostlivosti a opatery. Na jednej strane tu rozprávame a podporujeme aktívne starnutie, aktívnu starobu, univerzity tretieho veku a podobne, na druhej strane sa môže stať, že pri veľkom počte ľudí v zariadeniach a skupinovom prístupe k nim sa naozaj ten prijímateľ sociálnej služby poddá tej situácii. Čiže aktivizácia znamená to, ako trávim svoj deň. To, či aj v tom veľkom zariadení, v akom Danka žila, kde bolo viac ako sto ľudí, mám možnosť nejako sa realizovať. Čiže či mám k dispozícii špeciálne miestnosti, kde môžem z mojej izby odísť do dielničky alebo na políčko. To znamená štruktúrovať deň, mať dostatok inštruktorov sociálnej rehabilitácie a tí by mali človeku pomôcť vytvoriť denné aktivity. Postaviť to na tom, čo som v minulosti robil. Mnohí prichádzajú do sociálneho zariadenia už s nejakými osobnými pracovnými skúsenosťami. Takže postaviť to na pracovných skúsenostiach a individuálnych záujmoch. A zamestnanie a prácu umiestniť určite von, mimo zariadenia.

cieľom je, aby každý človek schopný pracovať mal takúto možnosť? 

VZ: Európska únia podporovaného zamestnávania už vyhodila na svetlo tzv. nulové odmietnutie. 

čo to znamená?

VZ: Nulové odmietnutie, to je vlastne individuálny prístup, že každý človek je schopný určitej formy práce, pokiaľ má na to vytvorené podmienky. Pôjdem úplne do praxe. Istý čas svojho života som sa stretávala s jednou pani, ktorá bola ťažko telesne postihnutá. Prichádzala k nám z Prahy robiť prednášky. A prichádzala na posteli špeciálnym lietadlom. Toto sú tie špeciálne podmienky. Mala dobrú hlavu a mala čo ponúknuť. Slovensko pozná pána Racku. Pán Racka sem priniesol model osobnej asistencie. Je to Švéd, ktorý chodil na elektrickom vozíku kompletne vybavený s kyslíkovou bombou. To sú super príklady. Nulové odmietnutie znamená, že u každého človeka hľadám, čo by mohol robiť, ako ho k tomu motivovať. Úplne najdôležitejšie je potom pomôcť udržať mu tú prácu. Čiže to, čo sa tak mylne myslí, že človek príde z inštitúcie do komunity, a už sa nás to netýka, práve naopak. Tie podporné nástroje a tú sieť potrebujeme udržiavať stále. Zdravotne postihnutý človek odchodom do komunity a získaním zamestnania nestratí potrebu pomoci a podpory.  

štát by mal ísť komerčným zamestnávateľom v podporovanom zamestnávaní ľudí so zdravotným postihnutím príkladom. Koľko percent zamestnancov štátnej správy a samosprávy tvoria ľudia so zdravotným postihnutím?

VZ: Pozrite si, aké veľké odvody platí štátna správa za nezamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím. No radšej ako pranierovať to chceme pomôcť zmeniť. 

čo môže urobiť každý z nás, aby pomohol ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím zamestnať sa? 

DH: Mne pomohlo, že som bola medzi seberovnými, a tým som sa medzi nich ľahšie vžívala. Mojim  chorým kamarátkam a kamarátom by som poradila, nebojte sa, máte na to schopnosti a silu. Na slobode si kúpiš cigarety kedy chceš a ako chceš, na slobode si kúpiš kávu, čo ľúbiš, hocikedy. A nájdeš si robotu a uvidíš, že sa vzchopíš a naučíš sa ju robiť. Aj keď si myslíš, že to absolútne nevieš. Budeš vedieť! A nevzdávaj sa, nedostaň sa do takej situácie, že prestaneš bojovať alebo vzdáš sa. Sloboda je krásna, oplatí sa za to bojovať a na slobode budeš taký šťastný, že si to teraz v tom ústave ani nevieš predstaviť.

PaedDr. Michal Smetanka, zakladateľ sociálnych podnikov a zamestnávateľ ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím

Danka Hroncová, človek so zdravotným postihnutím. Väčšinu života prežila v zariadení sociálnych služieb, postupne sa jej vďaka adekvátnej podpore podarilo osamostatniť a dnes pracuje a žije nezávislý život

PhDr. Viera Záhorcová, PhD., expertka pre oblasť  zamestnávania a aktivizácie projektu NP DI PTT predsedníčka Slovenskej únie podporovaného zamestnávania.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite