Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viac elektroniky, viac elektroodpadu

.redakcia .promotion .promotion

Elektroodpad nie je obyčajný odpad. Jeho súčasťou sú aj nebezpečné látky, z ktorých sa skladajú elektronické zariadenia. Ako nakladať s týmto odpadom? A ako vlastne prebieha jeho bezpečná recyklácia?

Viac elektroniky, viac elektroodpadu BORIS NÉMETH Podla Ronalda Blaha ešte chvílu potrvá, kým objemy generovaného odpadu zacnú klesat.

odpovedá Ronald Blaho zo spoločnosti Asekol, ktorá sa od roku 2010 zaoberá zberom, spracovaním a nakladaním s elektroodpadom.

podľa štatistík pribúda elektroodpadu z roka na rok viac. V roku 2016 sa vyhodilo takmer 45 miliónov ton elektroodpadu, z toho sa zrecyklovalo len 20 percent. Prečo sa zrecykluje tak málo?

Neviem, aké štatistiky uvádzate, ale objem elektroodpadu všeobecne rastie viac než objem akéhokoľvek iného druhu odpadu. Vždy záleží na tom, kto má tok materiálu pod kontrolou a ako sa s ním potom nakladá. Na svete existuje niekoľko spôsobov či modelov nakladania s elektroodpadom. V Európe je bežný princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov: výrobcovia majú pod kontrolou systém, kde si spotrebitelia v cene výrobku vopred platia za budúcu recykláciu produktov, ktoré sa uvádzajú na trh dnes. Platia to výrobcovia, no v konečnom dôsledku si to platí spotrebiteľ v cene výrobku.

kde skončí tých zvyšných 80 percent?

Treba rozlíšiť, o ktorej časti sveta sa bavíme a podľa toho sa dá približne povedať, čo a ako sa tam deje s elektroodpadom. Mne je známy pomer nakladania s elektroodpadom na tretiny. Hovorí sa to globálne, alebo aspoň na európskej úrovni, že tretinu elektroodpadu majú pod kontrolou výrobcovia, to je tá vyššie spomenutá rozšírená zodpovednosť výrobcov, druhú tretinu majú pod kontrolou zberové a recyklačné spoločnosti a posledná tretina je šedá zóna, čiže rôzne iné druhy nakladania, prekupy a biznis s uvedeným materiálom, ktorý nie je pod kontrolou firiem a organizácií, ktoré majú na takú činnosť oprávnenia – čiže čierny trh.

vo vyhodených starých spotrebičoch boli materiály v hodnote 55 miliárd eur. Sú tam tony železa, medi, zlata, striebra a podobne. Nie je to predsa dobrý biznis?

Samozrejme, je to dobrý biznis. Závisí to od nastaveného legislatívneho prostredia, úpravy pravidiel biznisu, postihovania a vynucovania nelegálneho nakladania s elektroodpadom. Stručne povedané, aktuálne modely legálneho nakladania s elektroodpadom nepokrývajú celý jeho objem, ktorý vzniká a ktorý ľudia produkujú. No pomer, že 80 percent elektroodpadu sa nerecykluje, sa mi zdá nereálny.

podľa najnovšieho reportu Univerzity OSN vzniklo v roku 2016 viac elektroodpadu v Európe než v celej Amerike. Nie je to zaujímavé?

Značná časť európskej populácie, najmä v strednej a východnej Európe, prešla v posledných rokoch skokovo veľkým ekonomickým rozvojom. Ľudia sa majú lepšie, viac zarábajú, zvyšuje sa HDP jednotlivých krajín, a môžu si tak dovoliť nakupovať aj viac elektroniky. A čím sú väčšie predaje, tým sa zvyšuje aj potenciál vzniku odpadu zo starých spotrebičov. Ďalšia vec je, že v prvej desiatke najsilnejších ekonomík sveta sú štyri európske krajiny – Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko. Silná ekonomika znamená aj veľkú spotrebu a tým veľký vznik odpadu aj elektroodpadu. A je tu aj to, že severské krajiny v Európe majú najlepšiu úroveň zberu a recyklácie elektroodpadu globálne.

najväčšia skládka elektroodpadu na svete je v Ghane, kde končí aj elektroodpad zo Západu. To sa tento biznis vôbec niekomu oplatí?

Oplatí sa vzhľadom na to, že v Afrike sa spotrebiče, ktoré v Európe už nikto nepoužije, znova predajú, hoci za malú hodnotu. A aj pokazené spotrebiče majú hodnotu ako elektroodpad, a to vďaka materiálom, z ktorých sú zložené. Treba dodať, že je to nelegálne nakladanie s elektroodpadom. Je to zakázané, ale aj tak sa to robí. No môže sa stať, že aj normálne firmy a obchodníci porušujú zákon a vyvážajú elektroodpad nelegálne, inak si neviem vysvetliť tie množstvá v Afrike.

na skládke Agbogbloshie v Ghane ľudia elektroodpad svojpomocne a neodborne recyklujú. Mnohí z nich potom zomierajú v mladom veku na rakovinu, no zamorená je tam aj pôda či vzduch. Za to môže neodborná recyklácia?

Neodborné spaľovanie je veľmi škodlivé, elektroodpad obsahuje rôzne nebezpečné látky, ktoré sú jedovaté. Už voľne pohodený elektroodpad je záťažou a keď sa k tomu pridá neodborná a nelegálna recyklácia bez potrebných postupov s prednostným odstránením nebezpečných súčastí, výsledkom je poškodené zdravie aj životné prostredie.

„Triedenie elektroodpadu sa na Slovensku zlepšuje. Momentálne vyzbierame rocne približne 30 000 ton.“

spotrebiče, ktoré končia na skládkach, už bývajú úplne nepoužiteľné, alebo sú ešte funkčné? Je rozdiel, ak sa recyklujú ešte funkčné zariadenia alebo pokazené?

V drvivej väčšine sú tie spotrebiče úplne zničené. Rozdiel pri recyklácii funkčných alebo pokazených spotrebičov nie je, skôr ide o vek elektroodpadu. Staršie spotrebiče totiž obsahovali väčšie pomery vzácnejších a cennejších surovín ako meď, zlato, striebro a iné. Dnes sú výrobky z pohľadu zloženia oveľa ľahšie. Boli tiež vyvinuté nové materiály. Pred dvadsiatimi rokmi sme mali určitý počet výrobkov určitého zloženia, dnes je toho oveľa viac čo do počtu výrobkov aj komplikovanosti zloženia. Mali by sme s nimi nakladať špeciálnym spôsobom.

vedia Slováci triediť elektroodpad?

Je to čoraz lepšie. Momentálne sa na Slovensku ročne vyzbiera približne 30 000 ton elektroodpadu. Za bod nula považujem zmenu politického režimu na konci 80. rokov minulého storočia. Aby nastala zmena myslenia v rámci prístupu k odpadom, no aj k mnohým iným témam, musí sa vystriedať jedna až dve generácie. Dnes začínajú udávať trendy ľudia narodení po roku 1990.

ako vlastne vyzerá recyklácia elektroodpadu? Čo sa deje so starými televízormi, práčkami či mobilmi?

Elektroodpad sa triedi na päť zberových skupín s rôznym typom recyklácie. Sú to zobrazovacie zariadenia (najmä televízory, monitory), chladiace zariadenia (najmä chladničky), osvetľovacie zariadenia, všetky ostatné malé a veľké zariadenia. Najskôr sa z elektroodpadu podľa noriem a zákona vyberú nebezpečné časti. Z mobilov a tabletov sa vyberú baterky, z tlačiarní tonery, z televízorov obrazovka, z ktorej sa odsaje nebezpečný prach. Nasleduje viacero recyklačných stupňov, pričom na konci sú rozličné druhy frakcií rôznych materiálov, kovových (železné, farebné, vzácne) a tiež nekovových ako plasty. U nás sa zvykne používať kombinácia ručného a automaticko-mechanizovaného procesu, čiže recyklačnej linky.

koľko z toho sa dá ďalej použiť?

Podľa našich čísel je to 90 percent a viac. Až také hmotnostné množstvo sa dá z elektroodpadu znovu materiálovo použiť a nemusí sa skládkovať. Výstupmi recyklácie elektroodpadu sú železné kovy, sklo, plasty, neželezné kovy, betón a ostatný odpad.

a koľko štátov má legislatívu, ktorá by riešila likvidáciu elektroodpadu?

Ak hovoríme o rozšírenej zodpovednosti výrobcov, čiže financovaní prostredníctvom recyklačných poplatkov zahrnutých v cene výrobku, tak v Európe je to celá západná časť a krajiny strednej Európy vrátane Slovenska. Podobne to funguje v USA, no nie plošne, v Austrálii a na Novom Zélande. Naopak, na Balkáne, v Rusku a v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu tento princíp ešte nemajú zavedený. Ak hovoríme o likvidácii elektroodpadu mimo princípu rozšírenej zodpovednosti výrobcov, predpokladám, že nejaké rámce má každá čo i len trochu vyspelá krajina.

sú podľa vás zákony účinné v otázke triedenia a recyklácie?

Človek je pohodlný tvor a zrejme len zlomok populácie triedi dobrovoľne. Preto vynútenie legislatívou je dobrý nástroj, ako zvýšiť triedenie a recykláciu. Celé nakladanie prostredníctvom rozšírenej zodpovednosti výrobcov sa oficiálne začalo riešiť na Slovensku v roku 2005 a za tých 13 až 14 rokov fungovania sa systém dobre rozbehol a stále sa zdokonaľuje.

a ktorý štát dokáže najlepšie zaobchádzať s elektroodpadom?

Nórsko, Švajčiarsko a Dánsko. Sú to však krajiny, ktoré zbierajú a triedia najviac elektroodpadu na hlavu na svete, čo je vlastne negatívna správa v tom zmysle, že fungujú ako výrazne konzumná spoločnosť. Pozitívna strana tej istej mince je tá, že to robia kvalitne. Máme sa čo od nich učiť.

zdá sa, že elektroodpadu bude čoraz viac. Dá sa tento trend nejako stabilizovať?

Obávam sa, že čím viac ľudí sa bude globálne zbavovať chudoby, bude si chcieť kúpiť aj viac elektroniky. Mnohí ľudia niekedy nemajú poriadne čo jesť, no mobil, notebook alebo počítač či satelit majú. Environmentálne povedomie je tradičné klišé, ale predchádzať tomu, aby elektroodpad vôbec vznikal, je najlepší spôsob stabilizácie. No chvíľu ešte potrvá, kým objemy vygenerovaného elektroodpadu začnú klesať. Lebo predaje spotrebičov, z ktorých raz bude odpad, momentálne rastú.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite