„Pri čítaní tejto knihy vás mrazí,“ zhodnotil knihu Umberto Eco. Ničenie kníh nie je len výdobytkom inkvizície či nacistov v Nemecku z čias nedávnych. Nemecký básnik Heinrich Heine všetko vystihol:„Dort wo man Bűcher verbrennt, verbrennt man auch am Ende Menschen.” (Tam, kde sa pália knihy, sa nakoniec upaľujú i ľudia.) Ničenie kníh sa vinie dejinami ako zákerný jedovatý had. Začalo sa v čínskej dynastii Qin v treťom storočí pred Kristom, pokračovalo v Alexandrii, kde tamojší kresťanský biskup nakázal roku 367 ničiť neprijateľné spisy, ktoré nemali oporu v Novom zákone. Všetko pokračovalo pálením aztéckych kníh španielskymi dobyvateľmi, horiacimi hranicami, kam hádzali spisy stredovekých učencov či vatrami z kníh, pred ktorým hailovala nacistická lúza. Žiaľ, nedá sa veriť, že sa všetko skončilo hádzaním komiksov či kníh o Harry Potterovi do ohňa v nedávnej minulosti. Fernand Báez dvanásť rokov zbieral materiál na svoju knihu po celom svete. Rozdelil ju do troch obsiahlych častí. Sú v nich opisy a dátumy pálenia a ničenia kníh tak na západe, ako na východe zemegule. Doplnil aj o katastrofy, kedy knihy zničili prírodné hrôzy alebo nedbalosť ľudí. „Obecné dějiny ničení knih“ sa dočkali viac ako tridsiatich vydaní v sedemnástich jazykoch. Knihu si môžete ako mnohé iné objednať na internetovej stránke Gorila.sk tu http://www.gorila.sk/product/422589.
Prišlo moderné a osvietené 20. Storočie a nástup totalitárnych režimov – ruského komunizmu, talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu. Nemecký básnik Heinrich Heine tie časy výstižne charakterizoval: „ Dort wo man Bűcher verbrennt, verbrennt man auch am Ende Menschen.” ( Tam, kde sa pália knihy, sa nakoniec upaľujú i ľudia.) Je ironické, že jeho predpoveď sa do bodky splnila na jeho vlastných knihách, ktoré zaradili nacisti len do kolónky vhodné palivo a potom pálili ľudské mŕtvoly vo vyhladzovacích koncentračných táboroch. Pálenie kníh nie je jav náhodný, ani živelný. Horiaca hranica ľudských myšlienok sa riadi pravidlami. Demonštratívna likvidácia kníh má tri najdôležitejšie vonkajšie znaky: účasť verejnosti, kata kníh a ľudová slávnosť. Pálenie kníh si teda v ničom nezadajú s popravami ľudí. Hoci dodnes nie je jasné, do akej miery na miesto popráv dohnala dav ľudí zvedavosť, čím sa stali neplánovane svedkami popravy. Ako je skôr ale pravda, prítomnosť časti obyvateľstva mala pre organizátorov popráv kníh hlboký zmysel. Komunisti mali menej pompéznu, ale účinnejšiu metódu ničenia kníh. Nestavali z nich hranice, ale systematicky preberali knižnice a dávali ničiť „chybné“ knihy. Báez však nie je jediný, ktorý o ničení kníh písal. A ještě připomeňme, že to není na toto téma kniha jediná. Napríklad v roku 2006 vydal americký profesor Haig Bosmajian knihu s názvom Burning Books, kde píše o prípadoch pálenia kníh v 20. storočí. Citát z jeho knihy: „Avšak ani povojnový čas dvadsiateho storočia nebol výnimkou, aby sa nepoužili plamene na ničenie nevhodných, kontroverzných kníh. O tom svedčí aj niekoľko nasledujúcich údajov. V roku 1973, na základe rozhodnutia školského výboru v Drake v Severnej Dakote, spálili niekoľko výtlačkov knihy Kurta Vonneguta „Slaughterhouse - Five“ v školskej spaľovni. Samotný autor sa kriticky vyjadril o tomto postupe ako o snahe učiť mládež, ako sa vyrovnať s kontroverzným obsahom kníh negatívnym postupom, teda v podobe ich likvidácie ohňom. Za zmienku stojí aj likvidácia kníh rôznych a často myšlienkovo nie plne nezlučiteľných autorov: Johna Steinbecka, Pabla Nerudu, Jeana-Paula Sartra, Walta Whitmana spaľovali a likvidovali ešte v r. 1970 v niektorých latinskoamerických a ázijských štátoch.“ Dnešok, ktorý sa často označuje za politicky korektný, existuje nemenej účinná metóda. Chybné knihy sa proste nedajú kúpiť. Veľký rozruch spôsobilo nedávne verejné pálenie Koránu americkým pastorom na Floride. Tento nemúdry náboženský neznášanlivec sa školil azda u najtemnejších postáv stredovekej inkvizície. Hrozné je, že napríklad súčasná New York Society for the surpression of Vice, založená roku 1873, má celkom hrdo vo svojom embléme pálenie kníh. „Obecné dějiny ničení kníh“ od Fernanda Báeza zachytávajú zánik písaného slova od sumerských tabuliek až po digitálnu éru. Sú podrobnou exkurziou do svetovej histórie ničenia kníh, kde sa stávajú obeťou hmyzu, záplav, zemetrasení, plameňov, vojen, ale hlavne ľudskej posadnutosti. Tú predstavujú fanatickí politici, cirkevní hodnostári a ľudia, ktorí dogmaticky strážia naše myslenie cez cenzúru. Kniha vždy musela počas jej dejín bojovať najmä proti ľudskému barbarstvu. „Kniha plná dát, informácií a otáznikov. Obecné dejiny ničenia kníh sú obdivuhodnou knihou, po ktorej prečítaní v nás zostane túžba aby ešte pokračovala. A taktiež des zo zistenia, nakoľko dokážu byť ľudia barbarskí.“ (Luis Antonio de Villena) Odkaz na knihu - http://www.gorila.sk/product/422589
Prišlo moderné a osvietené 20. Storočie a nástup totalitárnych režimov – ruského komunizmu, talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu. Nemecký básnik Heinrich Heine tie časy výstižne charakterizoval: „ Dort wo man Bűcher verbrennt, verbrennt man auch am Ende Menschen.” ( Tam, kde sa pália knihy, sa nakoniec upaľujú i ľudia.) Je ironické, že jeho predpoveď sa do bodky splnila na jeho vlastných knihách, ktoré zaradili nacisti len do kolónky vhodné palivo a potom pálili ľudské mŕtvoly vo vyhladzovacích koncentračných táboroch. Pálenie kníh nie je jav náhodný, ani živelný. Horiaca hranica ľudských myšlienok sa riadi pravidlami. Demonštratívna likvidácia kníh má tri najdôležitejšie vonkajšie znaky: účasť verejnosti, kata kníh a ľudová slávnosť. Pálenie kníh si teda v ničom nezadajú s popravami ľudí. Hoci dodnes nie je jasné, do akej miery na miesto popráv dohnala dav ľudí zvedavosť, čím sa stali neplánovane svedkami popravy. Ako je skôr ale pravda, prítomnosť časti obyvateľstva mala pre organizátorov popráv kníh hlboký zmysel. Komunisti mali menej pompéznu, ale účinnejšiu metódu ničenia kníh. Nestavali z nich hranice, ale systematicky preberali knižnice a dávali ničiť „chybné“ knihy. Báez však nie je jediný, ktorý o ničení kníh písal. A ještě připomeňme, že to není na toto téma kniha jediná. Napríklad v roku 2006 vydal americký profesor Haig Bosmajian knihu s názvom Burning Books, kde píše o prípadoch pálenia kníh v 20. storočí. Citát z jeho knihy: „Avšak ani povojnový čas dvadsiateho storočia nebol výnimkou, aby sa nepoužili plamene na ničenie nevhodných, kontroverzných kníh. O tom svedčí aj niekoľko nasledujúcich údajov. V roku 1973, na základe rozhodnutia školského výboru v Drake v Severnej Dakote, spálili niekoľko výtlačkov knihy Kurta Vonneguta „Slaughterhouse - Five“ v školskej spaľovni. Samotný autor sa kriticky vyjadril o tomto postupe ako o snahe učiť mládež, ako sa vyrovnať s kontroverzným obsahom kníh negatívnym postupom, teda v podobe ich likvidácie ohňom. Za zmienku stojí aj likvidácia kníh rôznych a často myšlienkovo nie plne nezlučiteľných autorov: Johna Steinbecka, Pabla Nerudu, Jeana-Paula Sartra, Walta Whitmana spaľovali a likvidovali ešte v r. 1970 v niektorých latinskoamerických a ázijských štátoch.“ Dnešok, ktorý sa často označuje za politicky korektný, existuje nemenej účinná metóda. Chybné knihy sa proste nedajú kúpiť. Veľký rozruch spôsobilo nedávne verejné pálenie Koránu americkým pastorom na Floride. Tento nemúdry náboženský neznášanlivec sa školil azda u najtemnejších postáv stredovekej inkvizície. Hrozné je, že napríklad súčasná New York Society for the surpression of Vice, založená roku 1873, má celkom hrdo vo svojom embléme pálenie kníh. „Obecné dějiny ničení kníh“ od Fernanda Báeza zachytávajú zánik písaného slova od sumerských tabuliek až po digitálnu éru. Sú podrobnou exkurziou do svetovej histórie ničenia kníh, kde sa stávajú obeťou hmyzu, záplav, zemetrasení, plameňov, vojen, ale hlavne ľudskej posadnutosti. Tú predstavujú fanatickí politici, cirkevní hodnostári a ľudia, ktorí dogmaticky strážia naše myslenie cez cenzúru. Kniha vždy musela počas jej dejín bojovať najmä proti ľudskému barbarstvu. „Kniha plná dát, informácií a otáznikov. Obecné dejiny ničenia kníh sú obdivuhodnou knihou, po ktorej prečítaní v nás zostane túžba aby ešte pokračovala. A taktiež des zo zistenia, nakoľko dokážu byť ľudia barbarskí.“ (Luis Antonio de Villena) Odkaz na knihu - http://www.gorila.sk/product/422589
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.