Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Koaličná kríza pokračuje. Remišová si nevie predstaviť pokračovanie koalície bez sebareflexie

Prognóza roka: Fico odíde, kto príde?

.redakcia .slovensko

Aký rok nás čaká a čo bude jeho kľúčovou udalosťou, ktorá rozhodne o povahe štátu? Čaká nás zmena k lepšiemu alebo máme sklon prepadať skepse a beznádeji? Na tieto otázky odpovedajú redaktori .týždňa.

Prognóza roka: Fico odíde, kto príde?
9. december 2019 Bratislava: Prvá predvolebná debata denníka SME s lídrami strán, ktoré by mali tvoriť alternatívu proti súčasnej vládnej garnitúre.

OBSAH

Dopadne to dobre .štefan Hríb
Prehľadné mínové pole .martin Mojžiš
Rok nádeje, rok pravdy .michal Magušin
Čo prinesie kultúrny nepokoj? .anton Vydra
Len nech to nie je iba sen .eugen Korda
Nečakám veľa – preventívne .šimon Jeseňák
L

Dopadne to dobre

.štefan Hríb .slovensko

Už dlhšie vnímam skepsu priateľov skutočnej zmeny. Konzervatívci a liberáli sa nesprávajú ako spojenci a sú obsahovo aj povahovo nedospelí. Je to tak, no zmena sa podarí.

rok 2020 bude v každom prípade prelomový. Buď sa vo voľbách podarí zmeniť povahu štátu a nastolí sa v ňom aspoň elementárna spravodlivosť, čo bude zlom podobný tomu z roku 1998. 

Alebo sa to nepodarí a bude pokračovať rozvrat právneho štátu a jeho ústavného zriadenia, čo bude vyvrátením doteraz platnej teórie, že keď je najhoršie (únos, Remiáš, vražda dvoch mladých ľudí), prebudí sa v nás to najlepšie.

Osobne si myslím, že voľby dopadnú dobre. Vytvorí sa taká väčšina v parlamente a taká vláda, ktoré ukončia mafiánsky štát – teda ovládnutie jeho mocenských a iných orgánov úzkou skupinou privilegovaných, ktorí slúžia iba sebe. 

Možno to ešte nebude vláda premyslených reforiem, ale v očiste polície, prokuratúry, súdov a v narábaní so spoločným majetkom pôjde o výraznú zmenu k lepšiemu. Toto je základná prednosť zostavy Za ľudí, PS/Spolu, KDH, SaS a OĽaNO. A platí to aj v prípade nutnosti prizvať do koalície Borisa Kollára.

Najväčšou slabinou alternatívy voči dnešnej vláde je jej nedospelosť. O povahe a deštrukčnosti Igora Matoviča sa povedalo všetko, Alojz Hlina urobil dôležitý pokrok, no stále je viac výtržník než ustálený spojenec a Richard Sulík má dobrý program a žiadnu empatiu. 

Nová vláda bude preto závislá najmä od toho, koľko hlasov získajú a ako sa budú správať strany Za ľudí a PS/Spolu. Je zrejmé, že spoločne budú dominovať, no zrejmé nie je práve ono „spoločne“. Mediálne kroky zo strany PS/Spolu voči Andrejovi Kis­kovi sú opakovane neférové, takže ich férová spolupráca nie je samozrejmosť. Lebo spôsoby sa vstupom do vlád nemenia k lepšiemu, skôr naopak.

Napriek rizikám si ale myslím, že vláda bez Smeru vznikne a vydrží. Mám na to štyri dôvody.

1. Slovensko má dnes rozvinutejšie seriózne médiá ako kedykoľvek predtým, a po zmene vlády sa skončí aj éra skrotenej a vykostenej Rezníkovej RTVS. Dôležitosť kritických médií a novinárov, akým bol aj Ján Kuciak, sa ukázala pri zmene Slovenska ako kľúčová, a bude to tak aj po vzniku alternatívy. Tá si silu kritických médií uvedomuje – občas až príliš - takže kvalitná mediálna kontrola novej vlády zabráni jej najväčším excesom a paradoxne prispeje k jej zachovaniu.

2. Skúsenosť s pádom Radičovej vlády je živá a napriek nižšej dospelosti alternatívy bude brániť podobnému procesu.

3. V radoch alternatívy je napriek všeobecnej skepse veľa rozumných a kompetentných politikov.

4. Odkaz Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je najsilnejší záväzok pre nás všetkých za posledných 20 rokov.

Pre toto všetko si myslím, že rok 2020 prinesie dôležitú a hlbokú zmenu k lepšiemu. Žiadny strach.

L

Prehľadné mínové pole

.martin Mojžiš .slovensko

Kľúčovou udalosťou roku 2020 budú februárové parlamentné voľby, ktoré dopadnú buď dobre alebo veľmi dobre. Celkom dobrým výsledkom – a to aj napriek tomu, že mhohí by ho za dobrý výsledok asi nepovažovali – by bola vláda Smeru, ĽSNS a SNS.

v momente zostavenia takejto vlády by jej strany okamžite prišli o nezanedbateľnú časť svojich voličov a v predčasných voľbách (pravdepodobnosť, že toto zoskupenie by vydržalo štyri roky, je zanedbateľná) by nielenže prehrali, ale prehrali výrazne. Z dlhodobej perspektívy by to možno bolo ešte lepšie, ako tesná prehra týchto strán v tohtoročných voľbách. 

Ak voľby dopadnú lepšie ako dobre, potom kľúčovou úlohou bude vyhnúť sa vyššie spomínanému scenáru a udržať sa vo vláde celé štyri roky. Ani celé volebné obdobie nebude stačiť na prepotrebné zmeny v polícii, na prokuratúre a na súdoch, ale udržať vládu nebude dôležité len kvôli týmto zmenám. Prvoradé bude vyhnúť sa predčasným voľbám, pretože tie by aj v tomto prípade zrejme priniesli opačnú vládu. Tentoraz na dlhšie.

Aké sú šance na stabilnú vládu so Sulíkom, Hlinom, Kollárom a Matovičom? Je celkom zrejmé, že títo štyria muži predstavujú akési nášľapové míny, okolo ktorých bude treba chodiť dosť opatrne. Ale bude sa to dať. Ani jeden z nich totiž nie je až taký nebezpečný, ako by sa mohlo zdať.

Richard Sulík, ktorému sa úplne neoprávnene pripisuje pád jednej vlády, predstavuje najmenšie riziko. Je to človek, s ktorým sa dá dohodnúť a ktorý dohody dodržiava. Isteže, nedokáže rozlíšiť, že fair-play je niečo viac než len dodžiavanie dohôd a pravidiel, podobne ako nedokáže rozlíšiť, že pričasté zvolávanie mimoriadnych snemov je demokratickým riadením strany len de iure, nie de facto – ale s tým sa dá vládnuť.

Alojz Hlina je zakomplexovaný človek, ktorý sa vždy bude kŕčovito snažiť kompenzovať nedostatky vo svojom formálnom vzdelaní príliš maskulínnym správaním. V niečom je to oprávnené, takéto správanie zodpovedá jeho vnútornej hrubosti, ale celkom spoľahlivého partnera to z neho robiť nebude. Našťastie je Hlina vcelku pragmatický človek, a to mu zas bude na spoľahlivosti pridávať. V každom prípade sa s ním bude dať fungovať, aj keď s dôverou k nemu to nikdy netreba preháňať.

Boris Kollár a jeho strana nedospelých indivíduí predstavuje ťažší oriešok. Samotný Kollár však možno vo vláde nebude (jedine, že by chcel zavŕšiť svoj životný vtip a zobral by ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny). Oveľa vážnejším kandidátom na ministerský post je v tomto prípade Milan Krajniak. Jeho nevýhodou je, že sa považuje div nie za generála de Gaulla. Výhody, ktoré by vyvažovali túto nevýhodu, nie sú nijaké. Ale je to inteligentný človek, na niečom sa s ním azda bude dať dohodnúť.

Igor Matovič je totálne nespoľahlivý „egocenter“, ktorý by vládu určite rozložil, keby mohol. Ale nebude môcť. Vynasnaží sa, ale pomerne rýchlo zistí, že jeho ministri a poslanci sú lojálnejší k vláde než k nemu. Matovič bude irelevantný.

Vyhliadky sú teda celkom dobré. Strany Za ľudí a PS/Spolu môžu spolu s menšími stranami zostaviť vcelku stabilnú vládu. 

L

Rok nádeje, rok pravdy

.michal Magušin .slovensko

Rok 2020 vieme na jeho začiatku smelo označiť za Rok nádeje. Zároveň už teraz vieme, že sa určite skončí ako Rok pravdy. V prvom rade to platí o našich osobných životoch, ktoré dokopy vytvárajú skladačku života spoločnosti.

od toho, akí budeme čestní, odvážni, odhodlaní, vytrvalí, úprimní či spravodliví, ale aj od toho, aký vnútorný postoj dokážeme zaujať v časoch nášho vlastného utrpenia a nezdaru, závisí aj naše verejné účinkovanie.

To, aká časť národa dokázala poctivo reflektovať svoje vnútro a koľkým ľuďom sa podarilo úprimne nachádzať odpoveď na otázku, čo je dobro – naše osobné, našich detí a priateľov a nakoniec Slovenska a sveta – sa do istej miery ukáže 29. februára počas parlamentných volieb.

Každé voľby so sebou prinášajú nádej na zmenu k lepšiemu. Zároveň pred každými voľbami ukazuje pomyselný „barometer nádeje“ rôzne hodnoty. Ak si spomeniete na rok 2016, nádej v nich bola, no tlmená, i keď jednoznačne silnejšia než v roku 2012. Krátko po oznámení volebných výsledkov a po prekvapivo silných ziskoch SaS aj OĽaNO nádej vzplanula naplno, aby vzápätí, po zrade strany Most-Híd a časti Siete, táto nádej ľahla popolom. 

Nádej z volieb 2020 je odlišná od tej spred štyroch rokov. Ukázalo sa, že realita je v krajine omnoho bolestnejšia, než si mnohí mysleli. Že súdnictvo je katastrofálne zabarikádované a neschopné sebareflexie, že štátne orgány vedia beztrestne ovládať bezcharakterní ľudia. 

„Nech sa vo voľbách 2020 stane čokoľvek, našu vnútornú slobodu a pokoj nám nemôže zobrať nič, len my sami.“

Čoraz jasnejšie vidieť aj to, že naše školstvo a zdravotníctvo už roky nechytil do rúk človek (ľudia) s víziou a zároveň s dostatočnou politickou, intelektuálnou a morálnou silou. A mohli by sme pokračovať: polícia, štátna správa, pôdohospodárstvo... „Naše krajina nevzkvétá,“ povedal by Václav Havel.

O to viac je dnes dôležité dosiahnuť vo voľbách výraznú zmenu k lepšiemu. K tomu však treba pár slov dodať. Po prvé, nedajme sa zlákať priveľkými očakávaniami. Aj v stranách, ktoré pokladáme za nositeľov pozitívnej zmeny, vidieť už teraz nebezpečne veľa oportunistov, ktorí chcú bez škrupulí dosiahnuť úspech len na to, aby naplnili svoje egoistické ciele. A v týchto stranách vidíme aj ľudí, ktorí to teraz síce myslia dobre, no pri dotyku s mocou pravdepodobne zlyhajú. Táto skutočnosť by nás určite nemala odradiť, len nám môže pomôcť lepšie nastaviť naše očakávania. Je to dôležité, lebo od nastavenia našich očakávaní závisí následná miera nášho sklamania a frustrácie.

Po druhé, vidiac nelichotivý stav našej krajiny máme tendenciu hovoriť o zlomových voľbách, o poslednom pokuse, o finálnom vzopätí proti nespravodlivosti. Je to naozaj pravda, do veľkej miery. Keď sa však rozprávate s ľuďmi, ktorí prežili komunistické lágre či žili v neslobode, zistíte, že niektorí z týchto ľudí boli vnútorne omnoho slobodnejší než my. Pointa spočíva v návrate na začiatok tohto textu.

Nech sa vo voľbách 2020 stane čokoľvek, nech budeme čeliť akémukoľvek zlu a akýmkoľvek problémom v našej spoločnosti a v našom okolí, našu vnútornú slobodu a pokoj nám nemôže zobrať nič, len my sami. Tým, ako budeme žiť. Na konci Roka pravdy sa ukáže, kam sme dokráčali ako spoločnosť aj ako jednotlivci. Či sme po sebe nechali rumovisko, alebo či z popola začínajú rásť kvety. V každom prípade sa tešme. Pravda nás oslobodí.

L

Čo prinesie kultúrny nepokoj?

.anton Vydra .slovensko

Prognózy diania v prichádzajúcom roku bývajú buď prehnane optimistické, alebo naopak, trochu pritlmene realistické, prípadne až pesimistické. Dá sa vôbec nájsť správny balans v písaní o budúcnosti?

rok 2020 bude popri všetkých iných novotách (každodenných, kultúrnych, zdravotníckych, športových) nepochybne jeden z tých dôležitých. Odohrá sa v ňom zopár neľahkých zápasov, prídu veľké i menšie výhry, no zažijeme si aj veľmi nepríjemné sklamania. Povedalo sa tým niečo dôležité? Kdeže.

Slovensko je dnes sociálne, kultúrne i politicky rozčesnutá krajina. Nie je jediná. Zapojili sme sa do historickej tendencie stavať sa proti sebe buď ako zástancovia všetkého nového a moderného, alebo ako ochrancovia toho, čo sa rokmi overilo. Samo osebe v tom nič zlé nie je, dokonca ani v presvedčení, že ten „náš“ postoj pokladáme vždy za ten správnejší, normálnejší, zdravší a podobne. Veď načo by nám boli hodnoty, keby sme im neverili?

Problém nastane, keď tých druhých nekriticky a prízemne označíme za čisté negácie našich presvedčení a zároveň za výlučných nepriateľov našich posvätných hodnôt – či už nových alebo starých. Z toho vzniká kultúrny nepokoj. A na tento nepokoj sa nechalo Slovensko priľahko zvábiť.

Kultúrny nepokoj bude eskalovať počas februárových volieb a dá sa ho nazvať aj ich rozhodujúcou hernou kartou. No voľbami sa to nikdy nekončí, lebo tento nepokoj nie je iba politickou, ale najmä civilizačnou témou. Voľby ho síce umocňujú, no živia ho vášne občanov štátu. Tieto vášne sú komodita, s ktorou sa obchoduje v túžbe získať moc. A ktorá vášeň je tu najvzácnejšou komoditou? Dnes zrejme frustrácia. Už mnohým sa s ňou darilo cynicky získať tak veľa len pre seba!

Frustrácia nie je sama osebe zlá, lebo vášne nemôžu byť dobré alebo zlé. Takými sú spôsoby, ktorými sa s vášňami vyrovnávame, alebo – čo je ešte horšie – ktorými ich jedni vyvolávajú a roznecujú v druhých. A načo tu menovať najväčších aktérov druhého tábora? Sú známi.

Čo v novom roku proti tomu urobíme? Odpoveď sa zdá jednoduchá: Nebudeme sa podieľať na živení frustrácie, ale na pozitívnej emócii. To by mohla byť cesta a skutočný zápas s nebezpečenstvom, a nie krikľúnske útoky proti „obetiam“ rozvášnenia – pričom obete sú tu na oboch stranách. No vedela by nejaká spoločnosť vôbec žiť bez vášní? Vedela by vydržať v stave kultúrneho pokoja? Je vôbec niečo také možné? Čo by ju potom pohýnalo vpred? Uspokojenie? Chvíľková eufória? Sotva. Tie majú krátku životnosť.

Ako teda nepodľahnúť takej mocnej vášni, akou je frustrácia? Napríklad tým, že nebudeme očakávať absolútne vyriešenie tých problémov, ktoré pokladáme za najzávažnejšie v našej spoločnosti, a najmä že prestaneme očakávať, že sa vyriešia výhradne podľa toho nášho najsprávnejšieho, najnormálnejšieho či najzdravšieho scenára. Spoločenské problémy totiž majú priveľa liečiteľov, no ich rady majú primálo liečivých účinkov. Koniec koncov, spoločnosť nie je živý organizmus a nemôže len tak ochorieť.

Aj v nastávajúcom roku sa nájdu slobodní, krásni a odvážni ľudia, ktorí mnohé veci pomôžu zlepšiť, no neprebehne to celkom tak, ako si to neraz veľmi idealisticky predstavujeme. Ideály jedných nie sú ideálmi tých druhých. To, čo nám pomôže najviac, bude naša triezvosť. Budeme triezvejší? Minulosť hovorí, že nie, ale aj tak nám to veľmi prajem.

L

Len nech to nie je iba sen

.eugen Korda .slovensko

Zmenili sme sa? Zmenilo sa Slovensko? Pochopili sme, čo sa tu vlastne stalo? Zmenili dve vraždy smer, ktorým sa naša krajina pod viac než desaťročným vedením Smeru vydala? Máme šancu žiť v štáte, v ktorom sa nebudeme musieť báť o naše životy a životy našich blízkych?

budeme žiť v štáte, kde bude mať navrch právo, a nie svojvôľa oligarchov, utajených sponzorov strán a bezcharakterných lumpov schopných vraždiť za peniaze? A máme vôbec šancu ako suverénny štát prežiť turbulencie, ktoré čakajú nielen stredoeurópsky región, ale celú Európu i celý svet? 

Aj slepí musia vidieť, že ak sa nespamätáme, tak sa staneme ľahkou korisťou pre tých, ktorí už dnes celkom nepokryte pokukujú po našich poliach, lúkach, riekach a jazerách. Ten čas, keď sa ako sebavedomý národ budeme musieť postaviť bez bázne a hany všetkým výzvam a nebezpečenstvám, sa nezadržateľne blíži. No ako to chceme urobiť, keď nie sme schopní čeliť domácim zlodejom, ktorí nás tu celé roky za výdatnej pomoci politikov o to všetko okrádajú? Odpovede na tieto otázky budeme poznať pár minút po uzavretí volebných miestností v posledný februárový deň roku 2020. Dovtedy môžeme len hádať, čo Slovenskú republiku, a teda vlastne nás občanov, čaká. 

„Mám sen,“ povedal pred 57 rokmi pri pomníku Abrahama Lincolna na obrovskom zhromaždení občanov Martin Luther King. A potom ho zabili, lebo chceli zabiť i jeho sen o spravodlivom štáte. Jeho sen však prežil. 

Ján Kuciak a Martina Kušnírová tiež snívali svoj sen o lepšom a spravodlivejšom Slovensku, v ktorom by splodili a vychovávali svoje deti. Aj ich zabili. Teraz teda prichádza čas, aby sme sa ten ich sen pokúsili v blížiacich sa voľbách naplniť. Aspoň sčasti. Nebude to jednoduché. Žijeme totiž v spoločnosti, ktorá prestáva veriť v silu zákona. Svoje osudy mnohí z nás ľahkovážne vkladajú do rúk politikom, ktorým nejde o nič iné, len o uchvátenie moci a v konečnej fáze o naše zotročenie. „Vlasť“, „Naše Slovensko“, „Zodpovedná zmena“, „Dobrá voľba“ – všetko to nie je nič iné, len nové názvy a heslá, za ktorými sa táto kategória ľudí ukrýva a čaká na svoju príležitosť zobrať nám naše práva a slobody. 

Slovensko roku 2020 bude také, aká bude naša zodpovednosť pri volebných urnách. Bude také nielen v tomto roku. Naša voľba ho poznamená na celé desaťročia. Možno navždy. Každý jeden volebný lístok bude meniť genetický základ štátu a môže sa celkom pokojne stať, že vďaka našej ľahkovážnosti či naivite dostanú priechod sily deštrukcie a rozkladu, ktoré sa podobne ako niektoré druhy rakoviny už nebudú dať zastaviť.

Nechcem sa toho dožiť. A tak snívam svoj vlastný sen o zodpovedných rozhodnutiach zodpovedných občanov, o rozume, ktorý sme zdedili po našich predkoch. Snívam svoj sen o pamäti, ktorá nás ochráni pred pádom do bahna beznádeje a neslobody. Snívam svoj sen o roku 2020, v ktorom sa staneme sebavedomým, hrdým a zodpovedným národom a zároveň sa modlím, aby to všetko nebol iba sen.

L

Nečakám veľa – preventívne

.šimon Jeseňák .slovensko

Vo filme Zuzany Piussi povedal v roku 2012 Eugen Korda toto: „Ak si Slováci myslia, že opozícia zvíťazí a stane sa zázrak a Slovensko bude iné, tak sa mýlia, Slovensko nebude iné. Bude také isté ako dnes, no bude mať šancu zmeniť sa. Tá šanca je však minimálna.“

osem rokov po volebnej noci, keď zaznel Eugenov výrok, je situácia ešte horšia a povaha štátu, ktorej DNA dostalo Slovensko do vienka od ľudí okolo Vladimíra Mečiara, sa nijako zásadne nezmenila. Pozitívne je, že sa na dreň ukázalo, v akej krajine žijeme. Ten pohľad nie je práve nádejný. Často počúvam, že voľby vo februári 2020 sa podobajú tým z roku 1998. S týmto porovnaním sa nedokážem stotožniť, keďže kľúčovým rozdielom je, že v roku 1998 sme na sebe nemali záchrannú vestu v podobne Európskej únie a s ňou súvisiacich otvorených hraníc a NATO. Členom týchto zoskupení už, našťastie, sme, no ani jedna z týchto organizácií si za nás domáce úlohy nesplní.

Pred každými voľbami sa hovorí, že práve toto sú tie kľúčové a rozhodujúce voľby a sčasti je to naozaj tak. Najmä preto, lebo súboj za demokraciu a slobodu nie je bitkou v jednom kole, ale zápasom, v ktorom sa zápolí vždy.

Zdá sa, že tieto voľby dopadnú dobre. Hlavná otázka však znie: dobre, ale pre koho? Menej než 60 dní pred voľbami riešime rovnicu o mnohých neznámych. Máme omnoho viac otázok ako odpovedí. Ak sa pozriem na otázku, ako dopadnú voľby z pohľadu človeka a voliča, ktorý presadzuje maximálnu osobnú slobodu s minimálnymi zásahmi štátu do našich životov, tak vopred vravím, že voľby dopadnú zle.

Strany, ktoré majú akútnu potrebu starať sa do životov všetkých, totiž zjavne hrajú v posledných rokoch prím. Svedčí o tom aj katastrofický rok 2019 z pohľadu pravicových strán, ktoré utŕžili jednu porážku za druhou. Ak od budúcej vlády očakávame len to, že v nich nebude Smer, SNS a fašisti, tak môžeme byť mierne optimistickí. Zaiste vyliečení budeme už niekoľko dní po voľbách. Ak má byť jediným cieľom volieb v roku 2020 porážka Fica a zastavenie koalície s fašistami, tak sa Slovensko neposunie vpred ani o milimeter.

Nádeje, ktoré sa vkladajú do politických strán, mi nápadne pripomínajú karikatúru, na ktorej dostáva Nobelovu cenu za mier niekdajší prezident USA Barrack Obama a text pri karikatúre je: „lebo nie si George W. Bush“.

Stagnácia je však lepšia než totálna dekadencia, ktorú by predstavovala koalícia fašistov so Smerom. Smrteľným kokteilom a najväčším nebezpečenstvom pre Slovensko v marci 2020 by nebola samotná koalícia tejto nesvätej aliancie; bozkom na rozlúčku môže byť skôr to, keď súčasné opozičné strany koalíciu vytvoria a neudržia ju celé štyri, a za ideálnych laboratórnych podmienok osem rokov. Pretože mnohým sa v tom prípade bude zdať, že jedinou alternatívou tu bude vláda pevnej ruky Mariana Kotlebu alebo ľudí ako Štefan Harabin.

Milan Lasica v relácii Braňa Závodského povedal: „Neočakávam nič, pretože nechcem byť sklamaný.“ Osobne od volieb a od súčasných slovenských politikov, česť výnimkám, očakávam preventívne ešte o čosi menej.

.diskusia
.posledné
.neprehliadnite