jeden dôvod je, že personálna zásoba takej malej krajiny, navyše postihnutej dejinami pôsobenia vražedných ideológií – nacizmu a komunizmu, je nutne obmedzená. Skrátka, nie sú ľudia. A keď sú, kto z nich dokáže dlhodobo uvažovať a konať mimo dlhého tieňa Tisa, Macha, Gottwalda, Novotného či Husáka? Kto z nich dokáže odolať korupcii? Kto z nich sa nedá zastrašiť?
Druhý dôvod je, že aj keby sa personálna otázka vyriešila, aj keby sa našli čestné osoby na dôležité posty v justícii, v polícii, v armáde, ak sa nevyriešia systémové problémy, nemáme vyhraté. Zlý systém vystrčí rožky pri najbližšej príležitosti.
Dobrý systém je investíciou do čias, keď je, ale najmä, keď nie je personálna kvalita. Zlý systém hádže polená pod nohy aj tým najkvalitnejším osobnostiam.
Toto všetko mnohonásobne platí o systéme prokuratúry na Slovensku. Ten je obrovskou prekážkou právnemu štátu. A nedajme sa uchlácholiť, problém prokuratúry nespočíva v Trnkovi či v hocijakom inom konkrétnom človeku. Problém prokuratúry spočíva v nej samej – v jej pozícii a štruktúre.
koho u nás fakticky nemožno trestne stíhať?
Predstavte si, že by v štáte existovala osoba, ktorú by fakticky nebolo možné trestne stíhať. Bola by všemocná? Predstavovať si ani nemusíte, takáto nestíhateľná osoba u nás existuje. Je to generálny prokurátor. A áno, vo svojej oblasti je prakticky všemocný.
Výsledok sme videli veľakrát, ale najnovšie pri Dobroslavovi Trnkovi: generálny prokurátor je funkcia, ktorá stojí podsvetiu za to, aby investovali veľmi veľa, len nech na tejto pozícii majú toho svojho človeka. Pozícia generálneho prokurátora je priam stvorená na zneužitie. Umožňuje jej to monokratická štruktúra prokuratúry, ale aj nejasná, vágne definovaná pozícia prokuratúry v rámci štátu.
„Súčasný systém prokuratúry umožňuje generálnemu prokurátorovi faktickú nestíhateľnosť. Zároveň nie je reálne kontrolovaný nikým a ničím.“
Monokratickosť prokuratúry dáva generálnemu prokurátorovi obrovskú moc a prakticky mu umožňuje aj jeho disciplinárnu a trestnú nestíhateľnosť. Prokuratúra je totiž u nás štruktúrovaná ako pyramída. Generálny prokurátor, človek na jej vrchole, je nadriadený všetkým – áno, všetkým do jedného – prokurátorom v celej Slovenskej republike.
Môže zasahovať do práce prokurátorov. Každému z nich môže vydávať príkazy, aby postupoval tak alebo onak. A keďže úlohou prokurátora v trestnom konaní je vykonávať dozor v prípravnom konaní, podávať návrhy súdu v prípravnom konaní, podávať na súd obžalobu, teda za štát pred súdom vymáhať trestnoprávnu zodpovednosť a byť žalobcom v mene štátu, generálny prokurátor mu v tom môže svojím príkazom zabrániť.
Prokurátor tiež nie je chránený pred zásahmi nadriadených a generálneho prokurátora? Ak dostane príkaz, aby v nejakej záležitosti napríklad nepodal obžalobu... čo radový prokurátor urobí? Nemôže urobiť nič, iba poslúchnuť.
Radový prokurátor nemôže dokonca urobiť nič ani v tom prípade, ak by bolo potrebné začať trestné stíhanie voči generálnemu prokurátorovi a ak by si to generálny prokurátor neželal. Nebolo by to síce v medziach etiky, ale bolo by to v medziach zákona. Súčasný systém prokuratúry umožňuje generálnemu prokurátorovi faktickú nestíhateľnosť. V súčasnom systéme prokuratúry nie je generálny prokurátor reálne kontrolovaný nikým a ničím.
„Jediná nezávislosť, ktorú v systéme prokuratúry treba a ktorá mu dnes zúfalo chýba, je nie nezávislosť celej prokuratúry – ale nezávislosť jednotlivého prokurátora.“
Z toho je jasné, že pre kriminálne živly vysokého rangu nie je nič lákavejšie – a za istých politických podmienok nič jednoduchšie – ako si generálneho prokurátora získať na svoju stranu. Respektíve, rovno si dosadiť generálneho prokurátora, aký sa im hodí. Napríklad prostredníctvom ovplyvnenia poslancov v parlamente, ktorí generálneho prokurátora volia.
Poslušný (spolupracujúci) generálny prokurátor sa hodí tým, ktorí potrebujú, aby nejaké trestné stíhanie vôbec nezačalo, aby sa určité prípady ani nevyšetrovali, aby sa isté činy vôbec nedostali pred súd. Alebo aby sa konanie prokuratúry donekonečna naťahovalo, takže v dôsledku premlčania by napokon nedošlo k uplatneniu spravodlivosti. Toto všetko je generálny prokurátor, ak je „správne motivovaný“, schopný zariadiť, a môže to zariadiť v rámci zákona.
prokuratúra nie je žiadna „štvrtá moc“
Toto je konkrétna podstata onoho výrazu „monokratický systém prokuratúry“, ktorý znie sám osebe dosť abstraktne. A toto je skutočná podstata aj takzvanej „nezávislosti prokuratúry“, ktorou sa mnohí oháňajú a tvrdia, že prokuratúra nezávislosť potrebuje.
V skutočnosti prokuratúra nemá byť čo nezávislá. Nie je štvrtou mocou v štáte, lebo štát má z definície tri moci (zákonodarnú, výkonnú a súdnu), ktoré sa navzájom vyvažujú pákami a kontrolnými mechanizmami.
Jediná nezávislosť, ktorú v systéme prokuratúry treba a ktorá mu dnes zúfalo chýba, je nie nezávislosť celej prokuratúry – ale nezávislosť jednotlivého prokurátora. Radový prokurátor by potreboval nezávislosť na to, aby mu do práce nemohli zasahovať nadriadení. V tomto je omnoho lepší systém štátneho zastupiteľstva v Česku – tam síce generálny prokurátor môže pochybiť, veď je človek, ale keby bolo podozrenie, že spáchal trestný čin, tak radový štátny zástupca, ktorý jeho právomoci nepodlieha, ho môže stíhať. Možno preto je u nás taký odpor k podobnému usporiadaniu prokuratúr.
Takáto nezávislosť v tejto štruktúre slovenskej prokuratúry neexistuje. Radový prokurátor, nech už pracuje na ktoromkoľvek konci Slovenskej republiky, môže kedykoľvek pocítiť zásah zhora, pretože generálny prokurátor je jeho priamym nadriadeným. Je to chyba v systéme, ktorá oberá radových prokurátorov o možnosti konať, o iniciatívu a neraz aj o odvahu – a nedá sa im čudovať.
„Od pádu komunizmu tu stále máme komunisticky štruktúrovanú prokuratúru, len s maličkými kozmetickými zmenami.“
Jana Dubovcová, sudkyňa a bývalá ombudsmanka, o tom hovorí: „Faktická moc prokurátora spočíva v tom, že je to on a jeho inštitúcia – prokuratúra – , kto rozhodne o tom, či bude, alebo nebude podaná obžaloba. A o tom sa rozhoduje za ťažkou a nepriepustnou oponou prokuratúry. Rozhodnutie o nepodaní obžaloby nie je žiadnym iným vonkajším orgánom, teda ani súdom, preskúmateľné vo verejnom konaní. Lebo – spravidla – verejné konanie sa začína až na súde a podmienkou jeho začatia je podanie žaloby, obžaloby.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.