„Slovensko čaká veľmi vážna ústavná kríza, pokiaľ ide o zostavenie Ústavného súdu SR. Neviem si predstaviť, že Národná rada bude schopná ponúknuť prezidentovi osemnásť kandidátov so všetkými kvalifikačnými predpokladmi. Buďme na to pripravení,“ vyhlásil Robert Fico 1. septembra 2018. Prognózoval či skôr veľmi dobre vedel, čo nastane pri voľbe ústavných sudcov. Viaceré médiá to vtedy označili za veštenie. No veštiť by mohol len ten, kto nie je priamym strojcom celej krízy.
zaťatý a neúspešný muž
Viac než pol roka pred voľbou Robert Fico dobre vedel, čo chce a čo preto musí urobiť. Bol vtedy v dobrej kondícii a veril, že si môže dovoliť „vydierať“ koaličných partnerov aj prezidenta. Ako prvý krok chcel zmeniť spôsob voľby ústavných sudcov tak, aby bolo preňho jednoduchšie sa tam dostať. Koaliční poslanci chceli obísť vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku novelou ústavného zákona, ktorá by znamenala, že parlament by ústavných sudcov volil priamo.
SITA/Martin MedňanskýRobert Fico sa pokúsil dostať na Ústavný súd. Zlyhal na plnej čiare.
Možno len zhodou náhod alebo samoľúbosťou Mariana Kotlebu sa Ficovi pravidlá zmeniť nepodarilo. Nechýbalo veľa, hlasovanie pokazili poslanci len pri jednom kľúčovom pozmeňujúcom návrhu a Ficov plán A sa rozsypal. „Tak to sme ako Maďari, do p…,“ povedal po tom, ako bolo jasné, že návrh neprejde, poslanec Smeru a spravodajca tejto novely Jozef Ježík. A mal pravdu. Poslancom ostali zmätené pohľady, nik nechápal, čo sa stalo, iba Kotleba sa usmieval a povedal, že to bolo naschvál.
Plán B bol už komplikovanejší a či predseda Smeru chcel, alebo nie, musel sa udobriť s prezidentom, prípadne ho načas prestať označovať za daňového a pozemkového podvodníka. Aj mu údajne na stretnutí sľúbil, že s tým prestane, ak ho on vymenuje za predsedu Ústavného súdu.
„Potvrdiť Ficovi prax je jedna vec, zahlasovať zaňho – hoci aj v tajnej voľbe – druhá.“
Fico dlho nechcel priznať pred verejnosťou a novinármi ani len to, že sa chystá kandidovať. Urobil tak na poslednú možnú chvíľu, keď jeho prihlášku odniesol podpredseda parlamentu Martin Glváč. Kandidoval, poslal životopis, právnickú prax a zistilo sa, že nespĺňa požiadavky. Doplnil ďalšie dokumenty, že právnickú prax spĺňa, no stále to nestačilo. Tak ako pri Vladimírovi Weissovi zľudovel pojem „ja som to auto nešoféroval“, pri Robertovi Ficovi si verejnosť začala robiť žarty, že „trinásť je rovnako ako pätnásť“.
Pätnásť rokov bol totiž minimálny počet právnickej praxe, ktorú musí kandidát spĺňať, Ficovi sa podarilo dôveryhodne vydokladovať len trinásť. Nakoniec o tom musel rozhodnúť ústavnoprávny výbor s predsedom Madejom, kde si zas pätnásť minút slávy užila poslankyňa strany Most-Híd Irén Sarkozy, ktorá nahradila Petra Kresáka. Od nej záviselo, či sa trinásť bude rovnať pätnástim. A zahlasovala za. Fico tak mohol kandidovať, no tentoraz nečakal, že ho zradia vlastní.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.