v tejto výzve sme zároveň vyjadrili podporu všetkým kolegom a kolegyniam, ktorí poctivou akademickou prácou prispievajú k zlepšovaniu vysokoškolského vzdelávania a vedeckého výskumu. Mnohí pedagógovia na našej univerzite výzvu podpísali, pretože s nami súhlasili. Iní však svoj názor neprejavili. Niektorí z nich nás doteraz nechápu. Tiež nevieme, čo si o tom všetkom myslia kolegovia na Univerzite Komenského. Im všetkým je určené toto vysvetlenie. Zároveň je to osobný príspevok do verejnej diskusie o tom, akým spôsobom by mala univerzita učiť človeka odborne písať, čo je plagiátorstvo a prečo je v demokracii také dôležité s ním bojovať.
Domnievam sa, že plagiátorstvo je hlboko zakorenené v našej kultúre vzdelávania. Ako stredoškolák v socialistickom Československu som rád písaval slohové práce, no nepamätám sa, že by ma nejaký učiteľ viedol k vyjadrovaniu postoja k dôležitým spoločenským a občianskym témam. To prišlo až po roku 1989. Zásluhu na tom mali najmä zahraniční lektori, ktorí na našu univerzitu prišli z Veľkej Británie a USA.
„Zosmiešňuje nás to v očiach študentov, ktorých učíme odborne písať.“
Na katedre anglistiky sme s nimi písali eseje v anglickom jazyku. Ich hlavným cieľom bolo naučiť nás správne vyjadriť svoj názor. Postoje bolo potrebné podoprieť dôkazmi. Učili sme sa formulovať, čo hovoria iní a čo k tomu chceme povedať my. Voči názorom iných sa bolo potrebné vymedziť a nebolo možné ich obísť. To bolo začiatkom deväťdesiatych rokov. Bolo to pre mňa ako prebudenie. Písanie o spoločenských problémoch už nebolo len opakovaním otrepaných fráz, na ktoré som bol dovtedy zvyknutý. Učiteľov zaujímal môj názor a ja som sa musel snažiť, aby som ich presvedčil. Zháňanie dôkazov mi niekedy pripadalo ako práca detektíva. Malo to mňa silný motivačný účinok.
Keď som nastúpil do zamestnania ako vysokoškolský učiteľ na katedre, kde som predtým študoval, začal som sa viac zaoberať problematikou akademického písania. Vtedy mnohí študenti prichádzali na vysokú školu s očakávaním, že ich seminárna práca bude pozostávať z referátov. Je to taká slovenská klasika – dedičstvo totalitného režimu. Jeho podstatou je – tak ako ju vnímam ja, zhrnutie poznatkov v určitej oblasti na vybranú tému. Takýto kompilát môže mať určitú informačnú hodnotu pre svojho autora, no len ťažko ho motivuje na samostatnú vedeckú prácu.
„Cítime sa trápne pred svojimi absolventmi, ktorí čelia posmeškom v práci.“
Zo študentských čias si tiež pamätám, že čítanie referátov na seminároch podporuje pasivitu ostatných študentov. Dôraz na reprodukciu faktov bez podnecovania vlastnej interpretácie z našich fakúlt, bohužiaľ, úplne nevymizol.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.