mimochodom, čisto slovenský dvojzmysel Taliani verzus taliani – je pri pohľade na ňu ešte aktuálnejší. Zdá sa, že talianov s malým t, teda popletencov, je tamojšia politika plná. Najmä keď si uvedomíme, že k destabilizácii politickej scény najväčšmi – a už dlhodobo – prispieva talianska ľavica. Aj pred týmito voľbami, teda v období, keď prichádzali signály, že populizmus klíči a bujnie všade, zostala verná svojej tradícii samolikvidácie. Čiže streľby do vlastných nôh.
ľavica nenávidí samu seba
Samolikvidáciu predviedla už v roku 1996 (pád stredoľavej vlády Prodi 1), aj v roku 2007 (pád stredoľavej vlády Prodi 2). A len čo sa dostal na čelo vlády niekdajší a veľmi úspešný florentský primátor Matteo Renzi, tiež to začal schytávať od svojich – pozri výsledok nedávneho referenda, v ktorom prehral aj zásluhou protivníkov vo vlastných radoch. Pravda, dejiny niektorým z nich túto neschopnosť postupovať podľa spoločnej koncepcie zrátali: napríklad Massimo D' Alema, ktorý opakovane uprednostnil vlastné ambície, skončil vo svojom volebnom okrsku beznádejne posledný. A politici, ktorí sa od Demokratickej strany (to je ten spomínaný ľavý stred) odtrhli pod menom Slobodní a seberovní smerom doľava, ba zašli tak ďaleko, že v týchto voľbách neboli ani len súčasťou stredoľavej koalície okolo DS, skončili s 3,7 percenta– a márne už potom neveriacky vyvaľovali oči a zamyslene špúlili ústa. Pritom na ich čele nie je nikto menší ako predseda Senátu, niekdajší veľmi efektívny postrach mafie Pietro Grasso.
V tejto súvislosti ešte zaujímavosť, z ktorej možno usúdiť, aký význam sa dnes pripisuje kultúre a umeniu: úradujúci minister kultúry Dario Franceschini sa vôbec nedostal do nového parlamentu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.