Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Henry Kissinger o brexite: Namiesto zmätku príležitosť

.henry A. Kissinger .slovensko

Európa by sa nemala pozerať na Spojené kráľovstvo ako na trestanca, ktorý utiekol z väzenia, ale ako na potenciálneho krajana. A Spojené štáty v tom majú hrať významnú rolu.

Henry Kissinger o brexite: Namiesto zmätku príležitosť Julien Warnand/EPA/Profimedia 28.jún 2016, Brusel, Belgicko: Dosluhujúcemu britskému premiérovi Davidovi Cameronovi bolo počas prvého porefendového stretnutia v Bruseli horúco.

vodopády komentárov opísali prevratné britské rozhodnutie opustiť inštitucionalizovanú Európu najmä ako pohromu. Štátnici by sa však nemali zamerať na úzkosť či obviňovanie, ale pokúsiť sa transformovať neúspech do príležitosti.

Dosah britskej voľby je veľmi hlboký, pretože odráža emócie, ktoré sa neviažu len k Spojenému kráľovstvu, dokonca ani výlučne k Európe. Všeobecné reakcie na inštitúcie Európskej únie (ako ukazujú prieskumy verejnej mienky) sú porovnateľné vo väčšine veľkých krajín, hlavne vo Francúzsku či v Španielsku. Ľudia čoraz viac podrobujú kritike multilaterálny prístup založený na otvorenosti trhu a pohybu. Teraz, keď mal nástroj priamej demokracie potvrdiť status quo, dostavil sa odsudzujúci verdikt. A nech je tento prejav ľudového sentimentu akokoľvek problematický, ignorovať obavy, ktoré demonštruje, je cestou k ešte väčšiemu rozčarovaniu.

„V posledných desaťročiach Európa ustúpila z pozície superveľmoci. No v čase otrasov a migrácie sa môže Európa vrátane Spojeného kráľovstva vyhnúť pozícii obete okolností iba vtedy, ak bude aktívnejšia. “

Brexit je klasickým príkladom zákona nezamýšľaných dôsledkov. Britská vláda plánovala hlasovaním za zotrvanie raz a navždy ukončiť domáce diskusie o Európe, ktoré viedla menšina v Konzervatívnej strane a okrajové populistické skupiny. Mnohých podporovateľov odchodu úspech zaskočil, keďže pôvodne nepredpokladali, že ich politická misia môže mať tak rozsiahle dôsledky. Všetky tieto úmysly boli rozdrvené, pretože roky rozpracúvaná európska vízia dostala sklerotickú, skostnatenú povahu. Vnútorné debaty o Európe sa čoraz viac sústreďovali na štrukturálne protiklady. A počas tohto procesu sa oslabovala vízia, ktorá motivuje k obeti.

Zakladatelia európskej jednoty si uvedomovali maximá svojho projektu. Na jednej úrovni mal zabrániť najhorším dôsledkom európskych rozdielností, obzvlášť traumatickým vojnám, ktoré len v 20. storočí vykynožili desiatky miliónov Európanov. Ale taktiež mal potvrdiť váhu hodnôt, vďaka ktorým sa Európa stala veľkou.

Európa svojich zakladateľov prekvitala vďaka zdokonaľovaniu národného štátu, ktorý sa na jednej strane snažil o dominanciu, ale takisto rozvíjal spoločnú kultúru. Princípy demokracie a konštitucionalizmu sa šírili po celom svete, hoci sa rešpekt k dôstojnosti jednotlivca počas kolonializmu hrubo porušoval. Európska vízia mala ambíciu udržať dynamiku, zosobnenú v európskych historických úspechoch, no zároveň zmierniť vzájomný konkurenčný boj, ktorý do roku 1945 takmer viedol k jej zničeniu.

Príliš veľa súčasnej Európy pohlcujú štrukturálne či riadiace problémy, na úkor dosahovania cieľov. Ochota prinášať obety sa oslabuje – od globalizácie po migráciu. Ale ak sa v súčasnosti nebudeme schopní do istej miery obetovať, lepšiu budúcnosť nedosiahneme. Spoločnosť, ktorá váha s prijatím tejto pravdy, stagnuje a v priebehu desaťročí požiera vlastnú podstatu.

Priepasť medzi inštitúciami a ich zodpovednosťami sa zväčšuje, čo spôsobuje nárast populizmu. Najväčšou výzvou EÚ však nie je manažment, ale jej konečné ciele. Vo svete, kde zemetrasenia spôsobené súbojmi hodnôt kvária celé kontinenty, nemierne chýba spoločná vízia Európanov a ich partnerov za Atlantikom. Namiesto vízie však európski lídri teraz čelia neočakávanej výzve. Na základe zmluvy je EÚ povinná rokovať so svojím dôležitým členom o podmienkach vystúpenia. Spojené kráľovstvo sa bude snažiť rozsiahle spojenia s Európou udržať a zároveň uvoľniť bremeno mnohých legislatívnych a byrokratických požiadaviek. Lídri EÚ majú takmer úplne opačný motív. Nebudú sa snažiť odmeniť odchod Spojeného kráľovstva lepšími podmienkami, aké mala ako plnohodnotný člen. Preto zrejme bude faktor trestu hrať svoju rolu pri vyjednávaniach o odchode.

Mnohí z nás, ktorí sme s ideou jednotnej Európy vyrastali a obdivovali ju, dúfame, že prekročí svoj tieň a neposlušného člena nebude trestať, ale postaví sa k nemu tak, aby obnovila perspektívu jednoty. EÚ by nemal brať Spojené kráľovstvo ako trestanca na úteku, ale ako potenciálneho krajana.

Trest pre Spojené kráľovstvo totiž neodpovie na otázku, ako udržať spoločnú menu, keď chýba spoločná fiškálna politika medzi krajinami s rôznorodými ekonomickými schopnosťami. Neodpovie ani na otázku, ako definovať Úniu, ktorej schopnosť dosahovať spoločné politické stratégie pokrivkáva za jej ekonomickými a administratívnymi možnosťami. V tejto súvislosti Spojené kráľovstvo potrebuje presadiť koncept autonómie, ktorý si žiadali občania v referende a zároveň by mala v sebe zahŕňať maximálnu spoluprácu. Spojené kráľovstvo a Európa musia zvážiť, ako by sa mohli – aspoň čiastočne – vrátiť do historickej pozície tvorcov medzinárodného poriadku.

V posledných desaťročiach Európa ustúpila z pozície superveľmoci. No v čase otrasov a migrácie sa môže Európa vrátane Spojeného kráľovstva vyhnúť pozícii obete okolností iba vtedy, ak bude aktívnejšia. Tieto vyhliadky sa ešte nedajú riešiť na geopolitickej úrovni, ale lídri EÚ by už mohli naštartovať diskusie, ktoré by vec skúmali. A ak sa na to pozeráme takto, referendum v Spojenom kráľovstve môže slúžiť ako katarzia.

Spojené štáty podporovali Európsku úniu od jej začiatkov, mali však problém prispôsobiť sa vývoju, ktorý nasledoval. Keď na konci druhej svetovej vojny Jean Monnet presadil ideu EÚ a myšlienku rozvinul Marshallov plán, USA plnili nenahraditeľnú rolu pri udržiavaní medzinárodnej bezpečnosti a hospodárskeho progresu. Pri stave súčasnej Európy sa však rola Američanov musí zmeniť. USA má byť lídrom iného druhu; menej dominovať, viac presviedčať.

Spôsob, akým sa vláda Spojených štátov a ďalší podporovatelia zotrvania snažili ovplyvniť referendum, je dobrým príkladom mojej pointy. Hroziť, že bez podpory Európy sa samostatné Spojené kráľovstvo presunie na koniec stola pri rokovaniach s Washingtonom, popiera historický vývoj vzťahov USA a Spojeného kráľovstva. „Špeciálny vzťah“ je založený na pôvode Ameriky, spoločnom jazyku a porovnateľnom systéme politických hodnôt, čo ešte posilnili spoločné vojnové ťaženia. Myšlienku špeciálneho vzťahu formuloval Winston Churchill nie ako vyvrátenie multilaterálneho sveta, ale ako garanciu jeho hodnôt v ťažkých časoch po druhej svetovej vojne.

Tento špeciálny vzťah potrebuje Atlantický svet na prekonanie súčasných kríz. Rozpadávajúca sa Európa môže klesnúť do impotentnej pasivity, ktorá zmrští celé transatlantické spojenectvo, jeden z najväčších výdobytkov uplynulého storočia. A Spojené kráľovstvo má v tomto spojenectve zásadnú rolu, nech si už vyrokuje akýkoľvek vzťah s Európou založený na rešpekte. Jej história a emócia sú atlantické; jej momentálne potreby si takisto žiadajú spojenie s Európou. Dnešný medzinárodný poriadok bol založený na koncepciách, ktoré vzišli z Britských ostrovov, Európa ich rozniesla do celého sveta a v Severnej Amerike zapustili hlboké korene. Americké líderstvo pri oživení súčasného poriadku je nevyhnutné.

Rozhodnutie o brexite znepokojilo obidva kontinenty a všetkých, ktorí sa spoliehajú na stabilitu, ktorú ich spojenectvo poskytuje. Vieru, ktorú je tak veľmi potrebné obnoviť, neprinesie vzájomné obviňovanie. Aby sme si opäť získali dôveru sveta, Európa a Amerika musia ukázať dôveru v seba.

Autor bol poradca prezidenta Nixona pre otázky národnej bezpečnosti a minister zahraničných vecí USA. V r. 1973 dostal Nobelovu cenu za mier.

Článok bol publikovaný v tlačenom vydaní týždňa č. 27/2016.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite