konzervatívna strana predviedla po odhlasovanom brexite pozoruhodný sled scén. Kto by chcel, našiel by v nich bohatstvo alegorických významov. Ale aj jednu jasnú správu: Dajte opraty do rúk niekomu, kto konečne spraví poriadok.
Obraz prvý: premiér a šéf konzervatívcov David Cameron odstúpil. Nič iné mu nezostávalo. Po sérii strategických chýb (sľubované referendum, chabé jednania s Bruselom, nemastné-neslané kampaňovanie proti brexitu a pretriasané boje so straníckymi kolegami, ktorí boli za brexit) prejavil niečo podobné štátnickej múdrosti. Briti sa so zaťatými zubami pripravili na to, že jeho nástupcom bude Boris Johnson. Starosta Londýna však stratil tempo ešte skôr, než poriadne vyštartoval. Dokázal dať boju za brexit vlastnú tvár, ale jasnú predstavu o tom, čo po brexite, formulovať nezvládol. Následne mu vlastný tímový kolega Michael Gove zabodol v brutusovskej tradícii nôž do chrbta – prehlásil, že bude kandidovať na post šéfa strany a premiéra. Johnson urazene, ubolene a pravdepodobne s istou úľavou vycúval.
„Z Theresy May môže byť druhá Margaret Thatcher, ak sa obklopí ľuďmi, ktorí znesú jej neústupčivosť a v ťažkých podmienkach spolupráce so železnou líderkou vydajú zo seba to najlepšie.“
Obraz druhý: Konzervatívnej strane zostali traja kandidáti, ktorí sa dali brať vážne. Teda jeden kandidát (spomínaný Michael Gove) a dve kandidátky: Theresa May, ministerka vnútra a Andrea Leadsom, viceministerka energetiky.
Obraz tretí: Po chvíli bolo nad slnko jasnejšie, že Gove nemá medzi kolegami dostatočnú podporu. Nevýrazný, málo sebavedomý kandidát ich neoslovil. A každého odradila Goveova nelojálnosť. Johnsona za premiéra túžil mať málokto, ešte aj medzi toryovcami, ale Johnsonovho pätolizača a zradcu už naozaj nechce skoro nikto.
Obraz štvrtý: Do kampane proti sebe vyrazili dve ženy, Theresa May a Andrea Leadsom. Chvíľu to vyzeralo na ozaj sestrovražedný boj. Nedalo sa nevidieť, že tá prvá predbežne víťazí na všetkých frontoch. Ešte aj stranícki kolegovia, ktorí šomrali na jej zaťatosť a tvrdosť, neochotne uznávali, že by bola schopnou premiérkou.
Rivalka mala proti nej v skutočnosti iba jeden využiteľný argument: kým Theresa May bola proti brexitu, Andrea Leadsom bola za odchod z EÚ. Takýto slabý základ kampane však Leadsomovej vydržal len kratučkú chvíľu. Do šíku za Mayovou sa začali stavať aj tí najzarytejší prívrženci brexitu z radov Konzervatívnej strany. Prečo? Po prvé, Mayová je politicky zdatnejšia, skúsenejšia, schopnejšia. Po druhé, Mayová bola síce proti brexitu, ale bola zaň potichu, skôr z lojality k Cameronovi a z istej konzervatívnej ostražitosti voči prudkým zmenám pomerov. Po tretie, toryovci sa síce v prevažnej miere angažovali za brexit, ale britská spoločnosť ako taká, je referendom rozčesnutá názorovo na dve polovice. Vyzerá to nepríjemne, obnažujú sa dávne rozpory a prejavy nesúhlasu nadobúdajú škaredú podobu.
Konzervatívna strana síce nerada, ale dobre chápe, že teraz Veľká Británia potrebuje zahojenie rán. Teda mala by mať na svojom čele niekoho, kto dokáže pragmaticky, zdvorilo, ale aj tvrdo zjednocovať dva tábory – odporcov brexitu a jeho obhajcov. Theresa May by to mala zvládnuť. Už teraz volí slová tak, aby dala jednej i druhej strane v tejto britskej zákopovej vojne najavo, že treba rešpektovať výsledky hlasovania, ale nerobiť z nich zámienku pre šialené šovinistické výstupy. „Brexit znamená brexit,“ vyhlásila a odmietla tak všetkých, ktorí by chceli referendum zamiesť pod koberec. Ale dodala, že nebude tolerovať žiadny útek z Únie ozlomkrk. Omnia cum tempore, všetko s časom. Tak konzervatívne.
Obraz piaty: Andrea Leadsom z boja odstúpila. Oficiálne uznala, že nemá dosť podpory, aby postavila silnú vládu. Na kolená ju však v posledných dňoch dostali najmä jej vlastné vyjadrenia, v ktorých obvinila bezdetnú Mayovú, že má o budúcnosť krajiny menší záujem ako ona, trojdetná matka. A hlavne ju asi prekvapilo, ako tvrdo ju za tieto vyjadrenia (veľmi iracionálne a politicky úplne scestné) skritizovali aj vlastní v strane. Aj tak nebolo pravdepodobné, že proti Mayovej zvíťazí.
Obraz šiesty: Theresa May sa stane premiérkou. Downing Street číslo desať môže čakať svoju novú obyvateľku.
Aký bude obraz siedmy? Nuž, zostáva počkať, aká bude May šéfka vlády. Môže z nej byť druhá Margaret Thatcher, ak sa obklopí ľuďmi, ktorí znesú jej neústupčivosť a v ťažkých podmienkach spolupráce so železnou líderkou vydajú zo seba to najlepšie.
Politicky je Mayová viac vpravo ako David Cameron a určite bude pôsobiť razantnejšie. Možno od nej čakať, že vyženie z Konzervatívnej strany ducha elitárstva, džina starých spolužiackych kamarátstiev zo súkromných škôl a prízrak postpubertálneho vystrájania. Theresa May nie je žiadne dieťa z privilegovaného prostredia. Je tak trochu suchárka, dcéra duchovného, vždy bola dôslednou študentkou. Briti kvitujú, že chodila prevažne na štátne školy a pozná problémy bežných ľudí. Na rozdiel od Camerona, ktorý bol vnímaný ako snob, Mayová nepotrebuje dokazovať, že je z ľudu. Možno pripomína skôr Angelu Merkelovú ako Margaret Thatcher, ale aj to by pre brexitom rozčesnutú Britániu nebolo zlé. Tak ako Merkelová stelesnila zjednotenie nemeckého východu so západom, Mayová môže zjednotiť starú gardu Britov, ktorá je za čo najväčšiu nezávislosť od kontinentu, s novou generáciou, ktorá chce len čo najpraktickejšie fungovať a žiť.
Bude na Mayovej, aby nerobila iba hasičku problémov a upratovačku po referendovom dobrodružstve. Ak táto britská premiérka dokáže skombinovať pevnú víziu s flexibilným reagovaním na zmeny pomerov, môže sa stať, že brexit bude pre Veľkú Britániu – a sprostredkovane pre celú Európu – viac šancou ako krízou.