v jednom z vašich textov spomínate, že Česi a Slováci si o Číne vytvorili „romantický obraz”. Čo tým máte na mysli?
To je skôr odkaz na silnú sinologickú tradíciu v Česku. Od začiatku dvadsiateho storočia boli Česi z tejto krajiny nadšení, bola pre nich exotická a neznáma. Na základe toho si vytvorili akúsi idealizovanú predstavu o Číne. Na Slovensku toto nadšenie nie je také výrazné, sinológov máme veľmi málo.
po rozdelení Československa bolo Česko vnímané ako veľký kritik Číny a podporovateľ Tibetu. My sme boli skôr tí, ktorí sa Číne klaňali. Záviselo to iba od toho, že tam bol Havel a tu Mečiar?
Áno, hlavnú úlohu zohrali disidenti, v Česku sa dostali na významnejšie politické pozície. Aj niektorí slovenskí politici kritizovali Čínu, ale príkladov je málo. Výraznejší bol azda iba Pavol Hrušovský ako predseda parlamentu pri návšteve v Číne.
je teda aj reakcia českej spoločnosti na nedávnu návštevu čínskeho prezidenta pozostatkom disidentskej minulosti?
V Česku sú dva hlavné prúdy, ktoré kritizujú Čínu za porušovanie ľudských práv. Jednou je skupina odkazujúca na prezidenta Havla, ktorá tvrdí, že morálka by mala mať v politike silné miesto. Typickým predstaviteľom je napríklad Karel Schwarzenberg. Druhým prúdom je občianska spoločnosť. Po revolúcii vzniklo v Česku množstvo ľudskoprávnych organizácií, pre ktorých je dôležitou témou porušovanie slobôd, napríklad aj na Kube.
prekvapila vás naopak tá maškaráda zo strany českej vlády a čínskej ambasády?
Prekvapila. Niečo podobné sa stalo na Slovensku v roku 2009, keď prišiel čínsky prezident do Bratislavy. Čínska ambasáda vtedy zmobilizovala asi dvesto priaznivcov prezidenta, ktorí sa tiež neváhali pobiť s ľudskoprávnymi aktivistami. Myslela som si, že čínska diplomacia si z toho vezme ponaučenie. V slovenských aj zahraničných médiách to totiž vtedy vzbudilo dosť kritické ohlasy.
prečo sa do toho pustili znova?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.