v tieto dni sa naokolo vyskytujú slová ako zrada, vina, depresia či frustrácia. Pojmy, ktoré sa možno k politike úplne nehodia. Je dobré ich v tomto kontexte používať?

Keď to ľudia takto pomenúvajú, majú na to sväté právo. Keď niekomu verili, a potom sa to zvrtlo, slovo zrada sa úplne hodí. Keď sa politik spreneveril tomu, čo reprezentoval, na mieste je aj slovo vina. Už len za to, že sa niektorí voliči môžu cítiť zranení, by sa politik mal cítiť vinný. Slovo frustrácia sa bežne používa pri nenaplnení nejakej potreby. Aj preto sedí, keď voliči Mostu povedia, že sú frustrovaní. Nebola naplnená ich potreba.

je možné, ža táto frustrácia z politiky prerastie u niektorých jedincov až do depresie?

Zrejme by to sotva mohlo byť spôsobené len nespokojnosťou z politiky, musel by to byť jeden z mnohých faktorov. Môže to však byť posledná kvapka. Ďalšie sklamanie nádejí na lepší život.

mnohí voliči sú dnes frustrovaní z novej koalície, ale signály, že Most či Sieť môžu ísť so Smerom, tu boli. Nechceli to voliči vnímať?

To je jedna vec. Druhá vec, že to vnímať mohli, no robili si nádeje, že keby ich strana so Smerom išla, trochu by zjemnila tú brutálnosť. Takí voliči by dnes nemali byť sklamaní, no môže v tom byť istá ambivalencia. Dúfali, že ich strana bude držať spolu s opozíciou proti Smeru a zostaví pravicové zoskupenie.

v časoch mečiarizmu sa politika podobne psychologizovala a psychiatrizovala. Zdá sa, ako keby sa toto obdobie vrátilo.

Opäť totiž ide o veľa. Za Mečiara išlo o to, či budeme patriť k Západu. A dnes sú opäť tie postoje voči NATO či EÚ hrozné. Smer sa súdi s Úniou pre utečencov, ktorí potrebujú pomoc, a záujem Ruska o krajiny, ako je Slovensko, narastá. Len tak zo žartu by tu asi neprevádzkovali niekoľko desiatok webových stránok, ktoré šíria dezinformácie. A zdá sa mi pozitívne, že časť občanov si kladie otázku, aké má politik osobnostné vlastnosti, schopnosti a motívy. Po vyše dvadsiatich šiestich rokoch od pádu totalitného režimu sú asi citlivejší na psychické prejavy a osobnostné vlastnosti politikov, chcú ich vedieť „čítať“ .

vyostruje sa preto aj slovník?

V časti spoločnosti je to určite prítomné. Rovnako si však myslím, že to platí aj u politikov. Predpokladal by som, že keď ide niekto do vlády so Smerom, musí sa vyrovnať s rôznymi emóciami. Mal by prežívať nejaký pocit hanby, hnusu alebo viny za to, že ide spolupracovať s niekým, kto zhumpľoval školstvo či zdravotníctvo a znížil vymožiteľnosť práva.

„Niektorí ľudia tak ľpejú na velikášskej predstave o sebe že chyba im nezapadá do kontextu.“

Existujú však rôzne psychické obranné mechanizmy ako sa človek môže brániť takýmto nepríjemným pocitom, aby si spriechodnil cestu k moci, postaveniu v sociálnej hierarchii, vplyvu a možno aj prístupu k hmotným zdrojom.

čiže Procházka a Bugár si takýmto niečím v týchto dňoch prechádzajú?

Keby si to pripustili, tak by im tá emócia hanby, hnusu a anticipovanej viny mala brániť vstúpiť do spolupráce.

ako sa dá vôbec s takouto emóciou bojovať?

Človek má neuveriteľnú schopnosť sebaklamu. Duševne zdraví, ako aj narušení ľudia môžu siahnuť v určitých životných situáciách k obranným mechanizmom. Napríklad racionalizáciu môže použiť človek, ktorý v túžbe po moci ide do spolupráce s niekým zlým. Aby si tento krok obhájil pred sebou alebo ostatnými, vykonštruuje si určité ospravedlnenia.

je to vždy negatívna vec?

Nemusí. Vždy to človeku pomáha zvládnuť situáciu, s ktorou si nevedel dať rady. Nemyslím si však, že by v prípade týchto politikov, ktorých teraz voliči „súdia“, hrala racionalizácia až takú výraznú úlohu.