Je to kľúčová krajina súčasného sveta. S vojnou v Sýrii a Islamským štátom (ISIS) „za chrbtom“ , s približne 2,5 miliónmi utečencov na svojom území (čo je, mimochodom, výrazne viac ako sú pre tento a budúci rok aj pesimistické odhady OSN pre celú Európu). A tiež s traumatizujúcim dlhoročným domácim konfliktom s Kurdmi. Erdogan, ako píšem v najnovšom tlačenom .týždni, už (alebo ešte?) nie je sultán a dnešné moderné a sekulárne Turecko už nie je Osmanská ríša, no predsa má personifikácia krajiny s jej starnúcim charizmatickým vladárom opodstatnenie. Povedzme si prečo.
Keď som sa nedávno po 7 300 kilometroch jazdy autom s režisérom Jarom Vojtekom naprieč Tureckom, až k hraniciam Sýrie, vrátil na Balkán, „k nám“ do Európy, prvé dojmy boli katastrofálne. Milých a bezpečne jazdiacich Turkov, ktorí vám z tradičnej moslimskej úcty k hosťom dajú na pumpách zadarmo kávu (to sa nám stávalo opakovane) vystriedali mrzutí a agresívni Bulhari. Dokonalé diaľnice až do odľahlých kútov Turecka vystriedal príšerný obchvat Sofie a rozbité cesty členskej krajiny EÚ.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.