od úctou k inému názoru na morálne otázky pritom vôbec nerozumieme mravný relativizmus. Máločo je protivnejšie ako amorálnosť schovávaná za trápne žonglovanie s intelektuálne neduživými argumentmi, ktorých výsledkom je absolútne tvrdenie, že pravda je relatívna. Pravda veľmi často nie je relatívna, je správne byť si toho vedomý. Ale je rozumné byť si toho vedomý s určitou pokorou. Nie vždy to musí byť náš protivník, kto sa mýli. A dokonca aj keď sa mýli, často si pritom úprimne myslí, že má pravdu. To by sme nemali ignorovať.

Ak nepriznáme protivníkovi ušľachtilé úmysly, má to okrem iného dôsledky aj na poctivosť našej vlastnej argumentácie. Ak stojíme proti zlu, nemusíme si dávať až taký pozor, nemusíme podrobne skúmať univerzálnosť vlastných východísk, nemusíme argumentovať naozaj precízne. Pretože my sme v práve a účel svätí prostriedky.

Iným dôsledkom presvedčenia, že naši protivníci predstavujú zlo, je neprijateľnosť kompromisu. So zlom sa nevyjednáva, so zlom sa bojuje. Lenže čo ak je zlý práve ten neľútostný boj?

sloboda vs. život?

Boj o legislatívnu úpravu umelého ukončenia (ukončenia, nie prerušenia) tehotenstva sa často interpretuje ako boj medzi právom na slobodu a právom na život. Pod slobodou sa rozumie sloboda potenciálnej matky, ktorá nechce byť matkou, rozhodovať o svojom vlastnom tele.