Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

(Odomykáme) Hríb, Mojžiš: Rusko šíre, Rusko pusté

.štefan Hríb .martin Mojžiš .názory .téma

„Po mnoho staletí existuje takový ruský problém. Rusko přesně neví, kde začíná a kde končí. I když je to největší země světa, má pocit, že je taková trochu malá a že ji ohrožují i nepatrní sousedé,“ povedal v roku 2008 Václav Havel.

Štefan Hríb

citát bývalého československého prezidenta je presný – Rusko žije neustálym pocitom ohrozenia a malosti. Pri pohľade na mapu a jadrový arzenál to vyzerá ako paradox, ale žiaden paradox to nie je. Pocit Ruska je oprávnený.

V osobných ľudských príbehoch rovnako ako vo veľkých dejinách štátov a civilizácií existujú dva druhy autority. Buď máme autoritu, danú najmä našimi hodnotami, obsahom a výsledkami, alebo máme autoritu danú najmä strachom iných z našej sily a veľkosti. To prvé je stabilné, a ovocím je prirodzené sebavedomie a priateľský svet, to druhé je nutné neustále vynucovať, a ovocím je agresia a strach – strach okolia, ale aj večný strach agresora.

To prvé je civilizácia, to druhé je barbarstvo.

samoderžavie

Keď si človek skúsi spomenúť na Rusov, ktorí významným spôsobom obohatili ľudstvo ako celok, s miernym prekvapením zistí, že ich je oveľa menej, než by sa od takej veľkej krajiny s takým veľkým množstvom obyvateľov dalo očakávať. Prečo je to tak? 

Keď vynecháme rasistické teórie, ktoré by Rusom prisudzovali menšie schopnosti ako iným národom, potom je asi rozumné hľadať odpoveď buď v duchovno-kultúrnych, alebo v organizačno-politických odlišnostiach.

O odlišnej a zvonku ťažko pochopiteľnej ruskej duši sa toho narozprávalo – v minulosti dávnejšej, nedávnejšej, aj celkom nedávnej – viac než dosť. Otázkou je, či je táto ruská duša príčinou, alebo dôsledkom spôsobu, akým sú v Rusku organizované veci verejné.

Veci verejné sú v Rusku organizované ako veci súkromné. V autokracii je všetko viac či menej (a skôr viac) majetkom panovníka. Ruské slovo samoderžavie – označujúce absolutistickú moc cára – nie je, koniec koncov, ničím iným, ako doslovným prekladom gréckeho slova autokracia. A samoderžavie v Rusku sa rozhodne neskončilo zavraždením cára a jeho rodiny boľševikmi. Lenin aj Stalin sa stali cármi priam ikonickými, aj keď Lenin si to – zrejme aj vzhľadom na pokročilé štádium syfilisu – príliš neužil.

Problémy Ruska, ktoré nemá svetu čo ponúknuť, sú ešte zvýraznené tým, že v podstate ide o feudálny štát.

Ruskú dušu charakterizujú asi najvýraznejšie dve veci – jednak akýsi pre Západ vraj ťažko pochopiteľný mysticizmus a jednak pre Západ tiež nie celkom ľahko pochopiteľná nedvižnosť (ako opak ruského slova dviženie, znamenajúceho pohyb). Je nedvižnosť príčinou alebo dôsledkom samoderžavia? Nuž, určite sa nájdu ľudia, ktorí budú tvrdiť, že Rusi sú od prírody pasívni a vládu tvrdej ruky si svojou pasivitou priam pýtajú. Lenže podstatne bližšie k pravde zrejme bude názor, že nedvižnosť ruského človeka je v podstate šľachtiteľským úspechom ľudí ako Josif Vissarionovič Stalin s jeho takmer do dokonalosti dovedenou metódou „čo sa samostatne hýbe, po tom pre istotu strieľajme“. Mimochodom, ak má vážený čitateľ ešte stále pochybnosti o kauzálnej súvislosti absolutizmu vládcu a pasivity obyvateľstva, nech si skúsi položiť kontrolnú otázku, či sú Severokórejčania pasívnejší ako Juhokórejčania od prírody alebo v dôsledku režimu, ktorý tam vládne.

Problém je, že krajina pasívnych ľudí, ktorí sú do pasivity zadupávaní systematicky obmedzovanou alebo úplne odopieranou slobodou, nemá svetu veľa čo ponúknuť. A ešte menej dokáže ponúknuť vlastným ľuďom. V podstate im ponúka len dve veci – nejakú formu nevoľníctva a lož. Pre nevoľníka je pritom prijatie všeobjímajúcej lži často jediným spôsobom, ako si zachovať nejaké zvyšky sebaúcty. Zvonka to môže vyzerať nepochopiteľne, ale v skutočnosti sa tomu dá rozumieť. Možno je to dokonca jedna z ciest k pochopeniu inak neuchopiteľnej mystiky záhadnej ruskej duše.

feudalizmus

Problémy Ruska, ktoré nemá svetu čo ponúknuť, sú ešte zvýraznené tým, že v podstate ide o feudálny štát. Rusi nič zaujímavé nevyrábajú (kedy ste si naposledy kúpili nejaký ruský výrobok?) a celý ich medzinárodný obchod je založený na vývoze toho, čo vytiahli z matičky zeme. Vlastníctvo zeme je preto pre tento štát úplne kľúčové. To, že nejde až tak o poľnohospodárstvo, ale skôr o nerastné suroviny, je len detail. Vlastníctvo územia je základom všetkého. Takýto štát je možné zveľaďovať len jedným spôsobom – ziskom nových území.

K veciam, ktoré Rusko vyvážať musí, tak pribúda vec, ktorú Rusko vyvážať chce. Tou vecou je Rusko. K tomu, samozrejme, potrebuje armádu. Armáda je v Rusku viac, než len armáda. Je to zdroj a objekt národných mýtov, ktoré svojím spôsobom pokračujú v tradícii ruských bylín s Iľjom Muromcom a ďalšími superhrdinami. Celá ruská národná hrdosť sa už trištvrte storočia točí okolo víťazstva vo vojne, ktorú Rusi nevyhrali (vyhrali ju Rusi, Američania, Briti a čiastočne Francúzi), ale ktorú Rusi začali (spolu s Nemcami útokom na Poľsko a potom samostatným útokom na Fínsko). To však akosi k ruskému všeobecnému vzdelaniu nepatrí. Bežný Rus o tom pravdepodobne dodnes vôbec nevie. Zdrojom dnešnej ruskej národnej hrdosti, a nielen tej, je lož.

Zväz sovietskych socialistických republík buduje socializmus. Marxisticko-leninská „dialektická“ transformácia idey svätej Rusi ako univerzálnej ríše budúcnosti, ktorá nekončí.12/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESZväz sovietskych socialistických republík buduje socializmus. Marxisticko-leninská „dialektická“ transformácia idey svätej Rusi ako univerzálnej ríše budúcnosti, ktorá nekončí.

Do armády Rusko investuje obrovské prostriedky a pokiaľ neprinášajú nijaký zisk, sú to zle investované prostriedky. Zisk pritom nemusí byť nevyhnutne územný (aj keď to vždy zostáva konečným cieľom), niekedy by celkom stačilo, keby sa podarilo získať rešpekt iných krajín. Lenže ani to sa nepodarilo. Pretože sa to podariť nemohlo.

Dôvod je jednoduchý. Skutočná šľachta (po anglicky nobility) – vrátane ruských cárov – sa vyznačovala úctyhodnou noblesou a niekedy až šľachetnosťou. Skutočná šľachta však bola v Rusku nahradená gangstrami a chuligánmi. Najprv širokou zločineckou organizáciou známou pod menom komunistická strana, dnes úzkym, pôvodne petrohradským pouličným gangom, ktorému môžeme hovoriť Putinovi kamaráti.

Ruský nešľachtický feudalizmus má ešte jeden, pre bežných Rusov často tragický dôsledok. Obrovské peniaze investované do armády v bytostne korupčnom systéme sa do armády často vôbec nedostanú. Výsledkom je armáda oveľa slabšia, než by mala byť. Čo vedie k nečakane vysokým počtom ruských vojakov umierajúcich v každej vojne, do ktorej sa zločinecké Rusko pustilo. Moderní ruskí cári sú v prvom rade nepriatelia Rusov.

A tým sa dostávame k ešte hlbšej podstate ruskej expanzie, než je feudalizmus. Tou podstatou je nič – prázdno. Ak nemáte čo ponúknuť vlastným ľuďom ani svetu, musíte to prázdno niečím prekryť.

prázdno

Rusko historicky stavilo na veľkosť a silu. Jeho veľkosť a sila však nenesie žiaden obsah. Postreh Václava Havla nás trochu prekvapuje, ale nemal by – ak štát nemá žiaden obsah, len veľkosť a silu, je prirodzené, že cíti ohrozenie a malosť. Pretože štát bez civilizačného obsahu je prázdny a pustý a v súťaži so slobodným svetom opakovane neúspešný. A áno, aj nevážený.

Dnes sa veľa diskutuje o Rusku po Putinovi, a je to potrebná diskusia.

Rusko potrebuje čoraz väčšiu rozlohu a čoraz väčšiu silu, aby to prázdno aspoň na chvíľu prebilo – pretože v čase agresií, okupácií a anexií nie je svetom nevážené, ale obávané. Tá omamná chvíľa trvá pri tak veľkom štáte roky, desaťročia či storočie, ale napokon sa vždy vyčerpá. A vtedy sa Rusko znovu vracia k zaberaniu území, ku konfliktom na svojich hraniciach a najnovšie aj k vyhrážaniu sa jadrovými zbraňami.

Mať neustály pocit ohrozenia a malosti je – pre človeka aj pre štáty – neúnosné a v dôsledkoch často tragické. Pre najväčšiu krajinu sveta a dôsledky jej konania to platí zvlášť. Rusko dnes ubližuje Ukrajine a celému svetu tvrdí, že tak koná preto, lebo sa cíti malé a ohrozené. Málokto mu to verí, pretože pri pohľade na mapu to vyzerá ako nezmysel, ale v tomto Putin neklame – on sa naozaj cíti malý a ohrozený. Putin vie, že nič iné ako územie, armádu a schopnosť šíriť strach Rusko nemá a súčasne vidí, že svet slobodných národov má omnoho viac. Kto by sa v jeho koži necítil ponížený?

Dnes sa veľa diskutuje o Rusku po Putinovi, a je to potrebná diskusia. Ale Rusko potrebuje omnoho viac ako odchod jedného diktátora. Potrebuje sa zbaviť vlastného barbarstva, vrátane kirilovskej odnože pravoslávia, a namiesto veľkosti staviť na vlastný civilizačný obsah. Inak sa bude stále vracať k mape.

Vyzerá to nemožné. A možno aj je. Ale odvážni Rusi, ktorí protestujú proti vojne, si tú šancu pýtajú.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.  

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite