keď vzniklo samostatné Slovensko, mnohí si mysleli, že samotná jeho existencia zaručuje úspech. Žiaľ, zaručila opak – mečiarovskú privatizáciu do rúk vyvolených, rozkradnuté, a preto krachujúce banky, mafiu rozdrapenú na najvyšších miestach, medzinárodnú hanbu po únose prezidentovho syna a štátnu vraždu Róberta Remiáša. Samostatnosť štátu, oddelená od jeho obsahu, ktorým je spravodlivosť, posunula Slovensko na okraj katastrofy. Nebyť vzopätia v roku 1998, dnes sme mohli zdieľať ťaživý osud Bieloruska.

Keď malo Slovensko obrovské šťastie a v roku 2004 sa začlenilo aj vďaka silnej podpore Václava Havla do NATO (a do EÚ),  mnohí si mysleli, že samotné členstvo je zárukou úspechu. Žiaľ, nebolo – druhá Dzurindova vláda uviazla v korupcii a už o dva roky prišla aj preto vláda Smeru s HZDS a SNS. A potom ďalšie pohromy pri spravovaní republiky, na konci ktorých boli dva mladé životy ukončené vraždou. Nebyť vzopätia verejnosti v roku 2018, dodnes by sme žili v unesenom štáte.