chcem hovoriť o občianskej neposlušnosti. Nie o kričiacom Harabinovi a Ficovi a Kotlebovi, ale o ľuďoch dobrých zásad a dobrých úmyslov, ktorí už vyčerpali všetky legálne prostriedky, aby bol ich hlas vypočutý. Chcem hovoriť o tom, že občianska neposlušnosť ako cnosť, ako tvorivá sila, fenomén, ktorý posúva spoločnosť dopredu, nie dozadu, vôbec nie je vecou včerajška. Ani v pandémii.
Hovorím o tom opakovane: nedajme si ukradnúť to, čo je dobré a predstavuje pre spoločnosť nádej. Nedajme si brať pojem „sloboda“, neprenechajme ho fašistom a komunistom. Nedajme sa ním biť po hlavách od tých, ktorí slobodu nevideli ani z rýchlika a keby ju videli, tak by ju odstrelili, pretože voči nej majú inštinktívnu nenávisť – tá nenávisť sa prejavuje v tom, aké režimy si ctia (režim Tretej ríše) a za akými režimami cítia nostalgiu (režim Slovenského štátu a režim komunistického Československa), akým režimom pripisujú dobré vlastnosti (režim Vladimíra Putina v súčasnom Rusku). Keď takíto ľudia, komunisti a fašisti, kričia o slobode a protestujú „za slobodu“, sú na smiech a mali by v slobodymilovnom človeku vyvolať pobúrenie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.