s malým doplnením – takmer čokoľvek, ak sa to týka tejto vlády. A ten základný fakt znie, že na Slovensku sa problémy pokúšame riešiť najskôr naopak a až potom – veľmi opatrne – pristúpime k tomu riešeniu, o ktorom sme od samého začiatku vedeli, že je síce riskantné, ale jediné možné.

Keď som na začiatku pandémie, pred skoro dvoma rokmi, robila rozhovor s lekárom, ktorý sa vyjadril, že by bolo najlepšie obmedziť na pohybe nie celú populáciu, ale ohrozené skupiny obyvateľstva, zožali sme dosť pobúrených reakcií. Mnohým ľuďom sa nepáčilo, že chceme deliť spoločnosť na viac skupín, niektorým ponechať slobodu, iným ju akoby vziať. Nedali si vysvetliť, že tí ohrození – v tom čase bol tento pojem ohraničený vysokým vekom a ťažkými diagnózami – budú tak či onak plniť nemocnice a budú zomierať, pričom ešte ohrozia na živote a zdraví ďalších ľudí.

Vtedy sa všade prijímali celoplošné obmedzenia – iste, v demokracii je ozaj ťažké vyhlásiť, že povedzme od určitého dátumu budú tí a tí ľudia podrobení obmedzeniam. Zdá sa ľahšie obmedziť komplet všetkých – aspoň tá rovnosť zostane zachovaná, i keď je to rovnosť väzňov.

Prebieha však už druhý rok pandémie a je jasné, že celoplošné riešenia sú síce na pohľad pohodlnejšie a politicky jednoduchšie obhájiteľné, ale majú dve nevýhody.