v moderných dejinách Slovenska máme viaceré obdobia, za ktoré sa bolo treba ospravedlniť. A boli to vždy obdobia, v ktorých sme siahli po násilí na vlastných spoluobčanoch. Tak to bolo vo vojnovom štáte, kde sme siahli na slobodu a životy našich vlastných židov. Tak to bolo počas komunizmu, keď sme siahli na slobodu a životy našej vlastnej opozície, ale aj vlastných kňazov, gazdov, obchodníkov, podnikateľov či inteligencie. K násiliu na opozícii, novinároch a rôznych svedkoch vtedajšieho temna dospel aj mečiarizmus, v ktorom sa vládnuce strany kvôli moci spriahli s podsvetím. Napokon, násilie ako nástroj ovládnutia krajiny a jej zdrojov sa so železnou logikou objavilo aj počas 12 rokov vlád Smeru – od útoku na Hedvigu Malinovú cez Moldavu až po vraždu novinára a jeho snúbenice.

Keďže máme s násilím a jeho následkami opakovanú skúsenosť, je mimoriadne dôležité rozpoznať jeho zrod. Mám dôvod si myslieť, že dnes sme práve v tomto kľúčovom štádiu.