padol komunizmus a to pre mnohých, ktorý z tohoto neľudského systému profitovali musela byť veľká trauma. Stratili základ svojej materiálnej existencie a naviac sa museli obávať, že ten „nový režim“ im vystaví účet za ich činy. 

Nestalo sa tak, ale v mozgoch už sídlil červík pochybností. Na druhej strane, ľudia, ktorí pád komunizmu privítali, boli frustrovaní z toho, keď videli, ako sa pomaly, ale nezadržateľne ku kormidlu dostávajú komunisti a eštébáci. Dodnes fungujú v štátnej správe, na ministerstvách, sedia v parlamente a rozhodujú o našich životoch. 

Rozpad Československa tiež celkom nepochybne zatriasol duševným zdravým státisícov Čechov, Slovákov a iných „menšinových“ občanov tohoto štátu. Následne prišla divoká Mečiarova privatizácia, únos prezidentovho syna, vražda Róberta Remiáša. 

Čerství oligarchovia si začali nekradnuté miliardy a majetky nehanebne užívať. Do ich rúk padla prakticky väčšina bonitného majetku. Štát zrazu patril im a mlčiaca väčšina sa len bezradne prizerala na túto lúpež storočia. V očiach slušných ľudí dostávala demokracia poriadne na frak.