je prirodzené, že liberáli a konzervatívci majú okrem spoločných aj rozdielne hodnoty. A je to veľmi užitočné, pretože súťaž hodnôt núti oba tábory rozmýšľať o sile vlastných východísk. Takto to po novembri 1989 bolo. Konzervatívci a liberáli sa tu potrebovali, ak chceli poraziť Mečiara aj Fica, ak chceli Slovensko ako súčasť Západu, aj ak chceli fungujúcu ekonomiku. Spojenie obrusovalo hrany a civilizovalo dialóg o rozdielnostiach. Ale ten čas je preč, pretože sa stalo niekoľko mrzutých vecí. Oba tábory sú reprezentované málo empatickými ľuďmi. Richard Sulík, ak je teda SaS liberálna, to otvorene priznáva, Jana Bittó Cigániková to dokazuje každým svojím vystúpením v kultúrno-etických sporoch, liberáli mimo parlamentu sú radikálnejší z povahy svojej pozície a aj liberálov v médiách reprezentujú skôr excentrici, než umiernení hľadači prienikov a spoluprác. Na druhej strane je to však ešte horšie. Konzervatívcov reprezentuje OĽaNO a Sme rodina, čo je reputačná katastrofa. Ak je medzi liberálmi primálo empatie, tu je o empatii vlastne zbytočné hovoriť, pretože chýba aj mnoho zo základu, ktorý je nevyhnutný pre civilizovaný názorový tábor – kompetencie, autorita a elementárna úcta k pravde.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.