keď sa slovenská moc dohodla s Hitlerom, keď tu z jeho milosti vznikol štát, ktorý zakázal pluralitu, vyvážal Neslovákov a ešte za to platil, zdalo sa všetko stratené. Európski demokrati boli slabošskí, fašisti s komunistami si svorne delili Európu, Amerika bola ďaleko a Churchill bokom. Čo sa s tým dalo robiť?

Keď sa tu moci chopili komunisti, keď ukradli a zničili súkromný majetok, keď zavreli opozíciu, kláštory, keď vraždili nielen demokratov, ale aj Stalinových a Gottwaldových vnútorných nepriateľov, zdalo sa všetko stratené. A keď potom ešte aj pokus o jemnejšiu verziu komunizmu potlačili ruské tanky spolu s našimi vlastnými kolaborantmi, keď masové pochody po smrti Jana Palacha vystriedali vynútené súhlasy s ruskou okupáciou, a keď ešte aj Dubček zradil vlastných demonštrantov v uliciach, aby mohol šéfovať parlamentu alebo veľvyslancovať v Turecku, nádej akoby zomrela. Nadlho.

Keď po nádychu slobody prišiel k moci za burácania davu Mečiar a začal meniť Slovensko na skanzen hrubosti, keď ho v tom podporili Kňažko, STV, Rezník a spoza hranice aj Klaus, keď Lexova tajná služba uniesla človeka, keď zavraždili Remiáša a keď si popri tom privlastnili VSŽ, Slovnaft, SPP, elektrárne aj banky, svetlo nad Slovenskom znovu zhaslo.