toľko na úvod, aby bolo jasné, že tieto riadky nepíšem zo zlej vôle. Ale nenapísať to nemôžem: Schváliť v tejto situácii núdzový stav nie je dobré. V situácii, keď je stále pre mnohých ľudí nesmierne ťažké prežívať pandémiu a s ňou súvisiace dopady na životy, zdravie, psychiku, živobytie, je kontraproduktívne hodiť na nich ďalší núdzový stav. Vytvára to dojem bezvýchodiskovosti. Vytvára to frustráciu odpor bez nejakého svetielka na konci tunela. Núdzový stav v tejto situácii má viac negatív ako pozitív, a to nepopieram, že aj nejaké pozitíva určite má.

A hovoriť v tejto situácii o pracovnej povinnosti pre zdravotníkov? To je hrozná neúcta, hraničiaca až s neľudskosťou.

Pretože tí zdravotníci, ktorí do úmoru dreli pri covidových pacientoch, to nerobili preto, že im nad hlavami visel pracovný príkaz. Určite to nerobili preto, lebo by im hrozili postihy, keby sa o tých ľudí nestarali. Všetci tí prepracovaní zdravotníci robili, čo mohli, lebo im to káže ich povolanie, ich svedomie, ich Hippokratova prísaha a ich ľudskosť.